Marek Vadas: „Našej civilizácii by pristalo menej namyslenosti a viac rešpektu pred nepoznaným.“

| Literatúra, Rozhovory | 9. 3. 2015

Marek Vadas patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej slovenskej prózy. Narodil sa v Košiciach a aj po rokoch im ostáva naklonený. Debutoval v roku 1994 zbierkou próz Malý román. Za knihu Liečiteľ získal ocenenie Anasoft litera 2007, ktorému v danom čase mohol vďačiť aj za výraznú popularizáciu svojich textov. V súčasnosti žije v Bratislave, ale v jeho knihách cítiť vplyv početných ciest do odľahlých častí stredozápadnej Afriky.


Viem, že ste pôvodom Košičan a do Bratislavy ste odišli až na vysokú školu. Máte pocit, že sa strávené roky na východe nejako výraznejšie odrazili aj vo vašich textoch?

Ku Košiciam mám vrelý vzťah a vždy, keď mám príležitosť, sa sem veľmi rád vraciam. Ktovie prečo som si však do textu nezvykol zakomponovať konkrétne reálie, väčšinou si vystačím s jednoducho načrtnutou atmosférou prostredia. V posledných troch knihách je kulisou príbehov Afrika, a tak Košice v nich logicky chýbajú.

Na rôznych besedách či literárnych festivaloch môžeme často stretnúť autorov, ktorí sa snažia brániť výhradám kritiky. Argumentujú napríklad tým, že názory kritikov ich nemusia zaujímať, keďže ani samotní kritici nevedia písať o nič lepšie. Čítate si kritiky na vaše texty?

Nemôžem hovoriť za iných autorov, ale zdalo by sa mi čudné, ak by ich nezaujímala reakcia na ich tvorbu. Aj negatívna kritika je dôkazom, že ich práca niekde zarezonovala, že ju niekto zaregistroval a venoval sa jej. Podobné vyjadrenia chápem ako odpoveď na súčasnú situáciu v médiách, z ktorých kritika takmer úplne vymizla. Fundované hodnotenie knihy sa v nich objavuje sviatočne, a ak sa zaoberajú literatúrou, tak len vo forme upútaviek. V porovnaní s českými denníkmi, nehovoriac o tlači vo Francúzsku či Nemecku, kde sú kritike venované celé strany, vyzerajú tie na Slovensku, akoby nás zaujímali len anotácie na tituly o upíroch, drakoch a kúzelníkoch, prípadne aféry autorov bestsellerov. Ak prídem na besedu medzi študentov, je jasné, že to tak nie je.

Nechávate sa názormi kritiky ovplyvniť aj pri písaní?

Nech už je recenzia akákoľvek, je to spätná väzba. Stane sa, že si pri nej uvedomím nové momenty, ktoré sa do textu dostali mimo môjho vedomia, prípadne spätne prehodnotím mieru komunikatívnosti svojho textu. Ale svoj štýl písania podľa nich vedome nemením, ani im ho neprispôsobujem.

V čom teda vidíte význam literárnej kritiky?

V kultivovaní prostredia. Vo vytváraní priestoru pre uvažovanie, diskusiu. Ale dnes akoby prevládali obavy, že ak sa na stránkach objaví meno Balla, Rakús alebo Staviarsky, čitateľa chytí zrádnik, pomočí sa od strachu a už nikdy sa k novinám nevráti.

Vy sám ste študovali estetiku a slovenský jazyk, takže patríte skôr do skupiny poučených autorov. Aké sú podľa vás pozitíva a negatíva toho, že máte čiastočne literárne vzdelanie? Nepociťujete pri písaní niekedy akýsi syndróm autocenzúry?

Autocenzúru, ako ju chápem ja, by mal mať každý bez ohľadu na sféru vzdelania. Aj autor, ktorý vyštudoval prírodné vedy alebo veterinu predsa predovšetkým číta. 

Ako v súvislosti s tým potom vnímate knihu Univerzita? Čo vás s Emanom Erdélyim viedlo k vytvoreniu tak ironicky ladeného textu?

Na univerzitu som nastúpil v roku 1990. V eufórii, že budem môcť študovať veci, ktoré boli dovtedy zakázané a nedalo sa k nim dostať. Po prvých prednáškach som rýchlo vytriezvel. Aj po revolúcii bola škola plná postáv, ktoré dovtedy učili dejiny robotníckeho hnutia a ktoré sa zo dňa na deň rozhodli učiť dejiny hudby alebo filozofie. Niektoré zážitky boli také obludné, že sme si ich museli zapísať. Tak sa to začalo, ako zúfalý pokus dať našim dňom aspoň nejaký zmysel.

Pri irónii sa ešte na chvíľu zastavíme. Mnohokrát je vnímaná ako istý spôsob nadľahčenia problému. Niekedy však mám pocit, že je to skôr jedna z možností sebaobrany. Ako je to vo vašom prípade? V kontexte vašich textov by som asi dokázal vnímať obe tieto polohy.

To závisí od okolností. Pri Univerzite bola obranou, jedným zo spôsobov, ako pomenovať absurdnú situáciu. Iróniu väčšinou nevnímam ako výsmech, ale ako prostriedok k posunu významov.

V súvislosti s Emanom Erdélyim vám položím otázku, ktorú ste pravdepodobne dostali už viackrát. Písalo sa vám dobre vo dvojici? Mne sa pri autorských dvojiciach vždy vynorí Iľf a Petrov, pričom jeden z nich v istom rozhovore priznal, že kvôli niektorým pasážam ich kníh sa takmer pobili.

Nie, nebili sme sa. S Emanom som študoval rovnaký odbor a bývali sme na spoločnej izbe. Trávili sme spolu takmer celý čas a poznali sme sa tak, že jeden za druhého mohol aj v bežnom rozhovore dokončovať vety. Pri písaní sme mali dovolené vzájomne si text beztrestne škrtať a upravovať.

S vaším menom sa mi zároveň spája vydavateľská činnosť Kolomana Kertésza Bagalu, hľadača talentov a vydavateľa elitnej slovenskej literatúry. Čo pre vás ako autora táto spolupráca znamená?

Kaliho som poznal ešte ako študenta, neskôr ako predavača platní a audio techniky. Z tej spolupráce nevzniklo iba sedem kníh, ale aj viac ako dvadsať rokov úžasných zážitkov. Obdivujem jeho energiu, vôľu a vytrvalosť, s ktorou prežil v slovenskom neštandardnom prostredí, plnom podvodníkov.

S akými komplikáciami sa najčastejšie stretáva slovenský autor a vydavateľ? Ak by ste niečo z toho mohli ovplyvniť, čo by to bolo?

Vo väčšine kníhkupectiev sa kvalitná literatúra dostáva na okraj, venujú sa iba rýchloobrátkovému tovaru a keďže knihy berú do komisie, nemajú záujem a potrebu sa o  tituly nepatriace k bestsellerom starať. Ležia niekde v sklade alebo v lepšom prípade zastrčené niekde vzadu v poslednej polici. K tomu sú tu distribútori, ktorí jeden za druhým krachujú, väčšinou radi a premyslene a svoje záväzky vydavateľom nevyplatia, k tomu zadržiavajú knihy a vrátia ich zničené, takže sa hodia akurát do výpredaja. Ak distribútor za knihy neplatí a ani ich nevracia, vydavateľ nemá čo predávať a ani za čo urobiť dotlač. V súčasnosti hrozí veľký distribučný monopol, ktorý vydavateľov, a teda aj autorov odsunie ešte viac do kúta. Ak by som niečo z toho mohol ovplyvniť, pričaroval by som spomenutým podnikateľom vzťah k literatúre, svedomie a česť.

Marek Vadas číta na stanici v Banskej Štiavnici.

Marek Vadas číta na stanici v Banskej Štiavnici.

V roku 2007 ste za knihu Liečiteľ získali ocenenie Anasoft litera. Zmenilo sa tým niečo?

Nachvíľu áno – objavila sa recenzia, rozhovor. Anasoft Litera je dômyselne vybudovaný projekt, ktorý nielen ocení porotou vybraný titul, ale vďaka nemu sa o knihách finalistov hovorí na verejnosti, dostanú sa do médií a v poslednom čase aj na pulty kníhkupectiev. To sa odrazilo aj na záujme o knihu, Liečiteľ vyšiel v piatich vydaniach.

Doteraz sme o vás hovorili len ako o autorovi. Podľa môjho názoru však o spisovateľovi dosť veľa vypovedá aj to, čo číta. Asi každý čitateľ si dokáže vyselektovať niekoľko kníh, ktoré sú preňho niečím špeciálne. Vedeli by ste si spomenúť na niektoré z nich?

V každom období ma oslovilo niečo výraznejšie. Na gymnáziu Čechov, nemeckí expresionisti, neskôr latinská Amerika, predovšetkým Mario Vargas Llossa, Ernesto Sabato a Mario Benedetti, potom Afričania, najmä J. M. Coetzee, v poslednom čase hlavne americkí poviedkári Truman Capote, Raymond Carver a Flannery O’ Connorová. Kníh, ku ktorým sa vraciam, je veľmi veľa. Asi najošúchanejšou je román Grahama Greena, v češtine vyšiel pod názvom Jádro věci. Ten pre mňa silou témy a štýlom predstavuje dokonalosť.

Čítate aj súčasnú slovenskú literatúru? Máte medzi autormi nejakého obľúbenca a naopak, koho texty vám vadia?

Obdivujem štýl Pavla Vilikovského a som zvedavý, ako si s jeho knihou Letmý sneh poradia porotcovia Anasoft Litery, pretože je ešte silnejšia ako Posledná a prvá láska, ktorá naposledy zvíťazila. A knihy, ktoré mi vadia, nečítam, na to nie je čas.

Prejdime k vašim cestám do Afriky. Na základe textov, ktoré s touto témou pracujú, predpokladám, že to pre vás musela byť priam existenciálna skúsenosť.

Do Kamerunu je to okolo 5000 kilometrov. Do hôr, kde doteraz existujú kráľovstvá, rady starších, liečitelia a čarodejníci, však cestujete aj v čase. Ste konfrontovaní so spôsobom rozmýšľania, aký v Európe nenájdete.

Netajíte sa tým, že máte skúsenosti aj s rôznymi formami primitívneho liečiteľstva či šamanizmom. Pamätáte si na svoju prvú skúsenosť? Nemali ste strach?

Prvýkrát som sa s ním stretol hneď večer po prílete do Librevillu, hlavného mesta Gabonu. Dostal som sa do jednej zo záhrad na predmestí, kde prebiehal obrad Ngozé. Ľudia ibogy, teda posvätnej rastliny s halucinogénnym koreňom, sa celú noc rozprávali so svojimi mŕtvymi predkami. Na nič podobné som nebol pripravený, do Afriky som šiel naslepo. V sparnej temnej noci, osvetlenej len fakľami som sa ocitol uprostred ľudí v tranze, ktorí s vyvrátenými zreničkami, nekoordinovanými pohybmi tancovali do hypnotického rytmu bubnov. Skončili až ráno, po desiatich hodinách, keď ich pravidelnú sobotňajšiu slávnosť prerušili zvony z kostola. Halucinogén požíval len kňaz, ktorý komunikoval s druhým svetom, ale to oduševnenie a extatické výrazy ostatných prítomných ma ovalili ako rana kladivom. Odvtedy na svojich cestách vyhľadávam všetko, čo sa týka tradícií.

V Afrike ste prišli do kontaktu s kmeňmi, ktoré západná civilizácia takmer úplne obišla. Čo pre vás ako človeka zvonku táto skúsenosť znamenala? Naučilo vás to niečo?

Viackrát som bol svedkom situácií, ktoré sa vymykajú bežnému chápaniu a nedokázal som si ich racionálne zdôvodniť. Napríklad pri stretnutiach s čarodejníkmi som zažil veľa podvodníkov, ale aj zimomriavky úzkosti i úžasu, ktoré ma presvedčili, že je stále čo objavovať. A že našej civilizácii by pristalo menej namyslenosti a viac rešpektu pred nepoznaným.

Vaše knihy môžu na čitateľa pôsobiť dosť bolestivo. Často pracujete s témou smrti, ale aj akejsi životnej absurdity. Nevyhýbate sa ani silným naturalistickým motívom. Na druhej strane však narácia miestami pôsobí naivne, priam rozprávkovo. Viem si predstaviť, že mnohí autori by takto protikladne písať nedokázali. Vy to však zvládate takmer dokonale. Aj za to vďačíte Afrike, alebo ste túto schopnosť v sebe objavili už skôr?

Štýl posledných kníh možno má niekoľko spoločných čŕt s africkým spôsobom rozprávania. Postava, ktorá príbeh podáva, sa nad ničím nečuduje, veci sa jednoducho tak udiali a netreba nad nimi špekulovať. Moje príbehy sa odohrávajú v exotických afrických kulisách, ale podstatný je príbeh, ktorý by sa mohol odohrať kdekoľvek inde. Čierne prostredie mi len dalo možnosť utrhnúť sa na niektorých miestach z reťaze.

V súvislosti s tematikou vašich textov v nich niektorí kritici nachádzajú priam tendencie k istej gnómickosti. Beriete písanie úplne vážne, alebo je to niekedy aj hra s textom a čitateľom?

Čítanie je pre mňa dobrodružstvo, pri ktorom hľadám a objavujem nové otázky, nové významy, netradičné pohľady. Je fajn, ak ma príbeh dokáže preniesť do iného sveta, ale na to, aby bola kniha dobrá, mi nestačí, aby som sa dozvedel, či sa všetko šťastne skončilo. Pre mňa je dôležitejší druhý plán, to, čo je ukryté za textom. A povolený je akýkoľvek spôsob a prostriedky, ktoré ma dokážu vtiahnuť do hry. Tak by som chcel brať aj svoje písanie. Ako otvorený príbeh, ktorý môže u každého čitateľa vyústiť do iného zakončenia.

Neodpustím si klasickú otázku na záver. Môžem sa niekedy v blízkej budúcnosti tešiť na novú knihu?

Pokračujem v poviedkach s podobnou atmosférou ako v knihách Liečiteľ a Čierne na čiernom. Okrem toho som začal pracovať na jednom, na moje pomery dlhšom texte, ktorý sa bude odohrávať na Slovensku. O termínoch sa ale neodvažujem hovoriť.

Ďakujem za rozhovor. 

Gabriel Lukáč, doktorand v odbore Literárna veda na FF UPJŠ
Foto: archív Mareka Vadasa

V kráľovstve Nyenjei pred uvedením do rady starších.

V kráľovstve Nyenjei pred uvedením do rady starších.

V kamerunskom Foumbane pred hotelom Beauregard

V kamerunskom Foumbane pred hotelom Beauregard.

Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou u nás si ho vytextuješ. Zajtrajšie noviny ponúkajú prax pre študentov a ďalších záujemcov. Nahliadni s nami do sveta žurnalistiky. Napíš nám na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Marek Vadas: „Našej civilizácii by pristalo menej namyslenosti a viac rešpektu pred nepoznaným.“
  1. […] Spisovateľ Marek Vadas v Kamerune. Foto: archív M. V., ZN 4 […]

    Komentoval Také boli Zajtrajšie noviny v roku 2015 | Zajtrajšie noviny dňa 14.12.2015 o 09:10:59







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems