O starom svetle a lenivých kritikoch

| Rozhovory, Téma čísla | 26. 1. 2015

Na zachytenie vnímania a prežívania reality používa výtvarníčka Lucia Sceranková (1985) analógovú i digitálnu fotografiu, ktorú ručne pretvára tak, aby vznikali rôzne ilúzie a fikcie. Vlani bola Košičanka finalistkou prestížnej českej Ceny Jindřicha Chalupeckého. Podriadila jej takmer celý rok, no sama hovorí, že zmysel ceny nevidí v súťaži a víťazstve. Nie je v tom žiaden paradox. Veď samotný víťaz Roman Štetina svoju cenu na mieste vydražil, aby finančne podporil svojich umeleckých kolegov.


Ako sa mohla Košičanka zapojiť do českej ceny o umení?

Je to cena pre mladých umelcov do 35 rokov a zapojiť sa môže každý, kto tvorí v rámci Čiech, vystavuje tam a študoval na českej vysokej škole výtvarného umenia. Čiže hlásiť sa môže ktokoľvek, kto pôsobí na českej umeleckej scéne.

Nominácie finalistov na Cenu Jindřicha Chalupeckého (CJCH) padli na jar 2014, no vyhlásenie výsledkov prebehlo až koncom novembra. Takmer celý minulý rok si tým žila. Na čom všetkom si pracovala?

Je nepísaným pravidlom, že umelec vytvorí nové dielo, hoci nominovaný je za svoje už existujúce portfólio. Od nominácie som začala rozmýšľať nad svojím projektom a postupe som ho zhmotňovala. Zároveň mal každý z finalistov pripraviť sprievodný program, súčasťou ktorého bol jednodňový samostatný projekt vo vybranom meste a prednáška o vlastnej tvorbe a inšpiračných zdrojoch.

Pred troma rokmi sme sa v Zajtrajších novinách v kontexte tvojej tvorby bavili o pojme mýtus. Akou témou sa aktuálne zaoberáš?

Stále sa zaoberám mýtom a hrou s ilúziou, fikciou, spoločným menovateľom je naše videnie a subjektívne vnímanie, prežívanie reality. Môj projekt pre výstavu CJCH sa volal Staré svetlo. Názov vychádza zo známeho, no zaujímavého faktu, že svetlo, ktoré cítime na tvári hocikedy počas banálnej situácie, napríklad v nedeľu poobede, je ohromne staré. Fotónu môže trvať až 170 000 rokov, kým sa prederie z jadra slnka na jeho povrch. Fascinoval ma obraz toho, že svetlo, ktoré si asociujeme s niečím ľahkým a efemérnym, môže mať taký ťaživý vek. Ten obraz pre mňa predstavuje zaujímavú situáciu obsahujúcu konflikt toho, čo je racionálne, vedecky potvrdené s naším osobným zážitkom. To bolo pre mňa dôležité východisko, ktoré sa dá aplikovať na naše prežívanie reality. Všetky veci v tejto sérii smerujú k osobnému meradlu, pričom spojivom sa stáva práve subjektívne vnímanie plynutia času. Čas ako neovládateľný tichý živel, s ktorým sme všetci konfrontovaní.

Rieka zo série Staré svetlo, 2014

Rieka zo série Staré svetlo, 2014

„Zmyslom umeleckých cien nie je súťaž, pretože diela sa nedajú porovnávať ako na olympiáde.” – Lucia Sceranková

Víťazstvo ceny ti nakoniec ušlo. No do projektu si sa asi nezapojila kvôli súťaženiu.

Mala som obrovskú radosť z nominácie. Byť vo finále Jindřicha Chalupeckého som celý čas vnímala ako skvelú vec a užívala som si to. Postupne na mňa predsa len začal doliehať tlak z umeleckej scény, pretože tam sa to dosť rieši a prežíva. No všeobecne si myslím, že zmyslom ceny nie je súťaž a už vôbec nie rozdeliť umelcov na víťaza a porazených. Pretože jednotlivé diela a výkony umelcov sa nedajú porovnávať a jednoducho odmerať ako na olympiáde. Ocenenia typu CJCH vnímam ako vyjadrenie podpory mladému umeniu a ako príležitosť upozorniť na zaujímavých ľudí a súčasné umenie aj verejnosť mimo úzkej umeleckej scény. Je na organizátoroch a samotných umelcoch, ako s tým konkrétne naložia.

Počas finále sa stal nečakaný akt. Laureát Roman Štetina svoju cenu hneď po získaní vydražil a peniaze venoval ostatným finalistom. Tvoj názor?

Roman je môj blízky priateľ, celý čas sme to prežívali spolu a navzájom si priali úspech. Keď stál ako víťaz na javisku a rozhodol sa svoju cenu vydražiť, najprv som z toho sama mala rozpačitý pocit. Ale hneď na to mi to prišlo ako sympatické gesto. Jednak sa snažil upozorniť na to, že po vyhlásení víťaza sú ostatní finalisti potlačení do úzadia. A upozornil aj na to, že v súťaži stále nie je dostatok finančných prostriedkov a finalisti sa často zadlžujú, aby celý priebeh súťaže utiahli. Bolo to od neho spontánne gesto, veľmi úprimné a všetkých nás tým strčil do vrecka.

O tomto ťahu nevedeli ani organizátori. Reakcie boli kontroverzné?

Organizátori boli sprvu zhrození a publikum zmätené, ale v závere to väčšina prijala. Veď samotná cena – soška v podobe štafetového kolíka navrhnutá Maximom Velčovským, sa reálne vydražila hneď na mieste za 55 000 českých korún.

Hovoríš, že zmyslom CJCH je upriamiť pozornosť na umelcov. Určite sa tak dialo, no rozmýšľam, či primerane. Je podľa teba záujem médií o umenie dostatočný?

Moje skúsenosti s médiami prechádzali cez filter organizátorov. Ale všeobecne som mala pocit, že ani v Čechách sa média veľmi o umenie nezaujímajú, čo je smutné. Súčasné umenie ešte stále nemá v spoločnosti dobrú pozíciu.

V Londýne sa nestretávaš s podobou situáciou?

Určite nie. Nepadá tam otázka ako u nás, či vôbec potrebujeme súčasné umenie. Niečo také by sa ani nemalo riešiť. Je to diera vo vzdelaní.

Počkať zo série Staré svetlo, 2014

Počkať zo série Staré svetlo, 2014

Sme pri známom fenoméne, akým je nezáujem, neporozumenie či strach bežných ľudí zo súčasného umenia.

Jedna vec je vzdelávací systém. Deti by sa mali odmalička venovať umeniu, chodiť do galérie, zúčastňovať sa workshopov. Nestane sa potom, že pre dospelého človeka je umenie čudom, že prvýkrát ide na výstavu, keď má dvadsať rokov a videné nevie vôbec uchopiť. Táto premena sa deje, len toho treba viac. Druhá vec sú médiá. Ich úlohou je poskytnúť väčší priestor. Aby súčasné umenie nebolo strašiakom.

Funguješ v zahraničí, v Prahe a Londýne, a tak vývoj Košíc ako mesta kultúry vnímaš s nadhľadom. Domáce žabomyšie vojny sa ťa netýkajú. Do svojho rodného mesta prichádzaš nezaťažená kauzami. Ako ich vnímaš po mnohých premenách?

Veci v Košiciach vnímam pozitívne, dávajú mestu nový dych. Povrchne povedané, zaspaté malé mesto dostáva podnetné impulzy v podobe nových galérií a podujatí. Zrekonštruované miesta na mňa pôsobia skvele. Kasárne/Kulturpark sa zdajú byť na vysokej úrovni. Mám z toho radosť. Pripomínalo mi to napríklad viedenské MuseumsQuartier. Ľudia sa prechádzali v parku, deti tvorili v dielňach, v jednej budove je kaviareň, v druhej knižnica, v tretej galéria. V porovnaní s atmosférou blízkeho Námestia osloboditeľov, ktorému kraľujú diamanty, herne či drahá britská značka na jednej strane a čínske obchody v ošumelom obchodnom dome na druhej, je to jednoznačný krok vpred.

Tvoj pozitívny pohľad na košické kultúrne novinky znie sviežo. Chýbalo ti doma počas tvojej návštevy niečo?

Keďže sa mi v Kasárňach páčilo, mala som chuť kúpiť si nejakú plátenú tašku či odznak, ktoré by som nosila v Londýne, ale táto možnosť tam nebola. Všeobecne si však myslím, že o veciach v oblasti umenia, ktoré sa dejú, budujú a vyvíjajú, treba hovoriť. Nielen ich kriticky potopiť, ale aj pozitívne zhodnotiť. Za prísnosťou kritikov sa často skrýva ich vlastný povrchný prístup a lenivosť venovať sa problému komplexne a vidieť aj pozitívne stránky. Myslím si, že na posilnenie pozície súčasného umenia a kultúry je potrebné verejnosť upozorňovať na veci, ktoré sa podaria.

Ďakujem za rozhovor. 

Lucia Radzová
Foto: Lucia Sceranková

Autoportrét Lucie Scerankovej

Autoportrét Lucie Scerankovej

Hlava zo série Staré svetlo, 2014

Hlava zo série Staré svetlo, 2014

Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou v Zajtrajších novinách si ho vytextuješ. Posily do redakčného tímu, hláste sa na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: O starom svetle a lenivých kritikoch
  1. […] „Zmyslom umeleckých cien nie je súťaž, pretože diela sa nedajú porovnávať ako na olympiád… […]

    Komentoval Také boli Zajtrajšie noviny v roku 2015 | Zajtrajšie noviny dňa 14.12.2015 o 08:00:26







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems