Hudba sa počúva srdcom, ušami sa len dostáva do tela

| Hudba, Rozhovory | 16. 11. 2014

Andrej Šeban je slovenský gitarista, skladateľ, hudobný producent a spevák. Niekde som sa dočítala, že jeho hudba je aj džezová, ale po tomto rozhovore si to nedovolím napísať. V každom prípade, je to muzikant s vlastnou cestou a názormi. Názormi o tom, aké hovadiny počúvame z (ne)slovenských rádií a aj o tom, že kým budeme žiť spôsobom hlava v L. A. a nohy v Petržalke, tak sa tu nič nezmení.


Dnes sú mnohí hudobníci samoukovia, vy naopak od siedmich rokov navštevujete hodiny hudby. Zrejme aj viete povedať, prečo je hudobná výchova taká dôležitá?

Výchova je výchova, to znamená, že je dobré, keď mladých ľudí niekto zavedie do akéhosi sveta. Je to jedno, či je to svet hudby alebo výtvarného umenia. Všetko záleží najmä od pedagóga, a nemusí to byť nutne učiteľ zamestnaný v škole. Máme výborných muzikantov, ktorí sa v prúde hudby naučili, čo treba. A každý muzikant má vzdelanie. Niekto ho získal na škole, niekto v džezovom klube, iný v Afrike pri šamanskom bubnovaní. 

Čiže prax je vzdelanie.

Pochopiteľne. Akúkoľvek informáciu, čo človek dostane, ak je dobrá a sa v ňom usídli a niečo s ňou spraví, tak je to vzdelávanie. Je irelevantné, či je to v kamennej škole, alebo na ulici. Skôr je to o tom, kto a koho vzdeláva. Či žiak je talentovaný a učiteľ si je vedomý toho, čo robí. Moja učiteľka spevu hovorí, že neučí spev, ale lásku k hudbe, a to je podstatné. Je to zásadná vec a na mnohých súčasných hudobných slovenských školách sa láka k hudbe nevyučuje.

Vy ako učiteľ vyučujete lásku hudbe?

Robím, čo sa dá. Existuje porekadlo: Kto nehorí, nemôže zapáliť. Čiže z môjho pohľadu sa láska k hudbe vyučuje tak, že žiak potrebuje na učiteľovi vidieť zapálenosť, vášeň a že sa tomu oddáva. Je to možno najdôležitejšia súčasť vzdelávania. Je fajn niekomu ukázať notovú osnovu a podobne. Ale notová osnova s hudbou nemala nikdy nič spoločné. Učitelia dnes namiesto toho, aby deti naučili hudbu počúvať a milovať ju, nútia ich kresliť husľové kľúče, čo je nezmysel.

Ako sa dá naučiť počúvať hudbu? Myslela som si, že kto nemá hudobný sluch, tak ho mať nikdy nebude.

Počúvanie hudby nesúvisí s hudobným sluchom. Osobne si myslím, že počúvanie hudby si vyžaduje len priznať, čo ten znejúci zvuk s človekom robí. Do akého stavu ho dostáva. Keď malé deti prvýkrát počujú hudbu, začnú výskať, tancovať, alebo sa boja. Podľa toho, aká je tá emócia. Hudba sa vždy počúva srdcom, ušami sa len dostáva do tela, a ten stav, v ktorom sa telo ocitne, by som nazval hudbou.

Čiže pri počúvaní sa máme otvoriť a zahodiť predsudky?

Áno, pretože výchova v spoločnosti častokrát vedie k predsudkom, zábranám, podozrievaniu a miesto toho, aby ich výchova viedla k otvorenému srdcu a hlave, tak ich zablokuje. Potom neprijímajú skoro nič a vyzerá to tu, ako to vyzerá. A čo to znamená otvoriť sa? Jednoducho sa uvoľniť. Ľudia povedia, že to bola škaredá hudba a toto sú také abstraktné obrazy, tomu ja nerozumiem. Netreba tomu rozumieť. Hudba je o pocitoch, o stave človeka, ktorý sa vytvorí, keď sa zvuk ozve. Hudbe rozumejú hudobníci, poslucháč nemusí vedieť, či je tam fis, mis alebo gis. Ja keď počúvam hudbu, zabúdam na to, že som hudobník, chcem sa z nej len tešiť a neanalyzovať, aké nástroje tam hrajú. Keď deti počúvajú hudbu, nevedia, aké sú to nástroje. Nevedia, či je to slávny človek, či má umelé kozy. Podstatné je, že chcú skákať, smiať sa a podobne.

Povedali ste, že potom to tu vyzerá, ako vyzerá. Vy celkovo kritizujete slovenskú hudobnú scénu a stav slovenských rádií. Sťažujú sa mnohí, ale máme vôbec dosah zmeniť to?

Samozrejme, že máme na to dosah. No najprv si treba uvedomiť, že jediné slovenské rádio je verejnoprávny rozhlas, a tie veľké chrliče reklám, čo medzi tým dajú nejakú polopesničku, nie sú slovenské rádiá, a preto nevysielajú slovenskú hudbu. Ich majitelia žijú v inej krajine. Vysielajú svoju hudbu, za ktorú potom náš ochranný zväz musí posielať peniaze smerom von. Tie hlavné komerčné chrliče reklám nemajú nič spoločné s kultúrou, nepatria do slovenských rúk a preto tá dramaturgia vyzerá tak, ako vyzerá, a naďalej bude vyzerať. Dalo by sa to riešiť rôzne, ale zásadné je to, že ľudia nie sú schopní to rádio vypnúť. Stačilo, aby ho prestali počúvať a ono zomrie. Ale ľudia sú ochotní počúvať vrešťanie reklám, aj pri jedle v reštauráciách, a ničí ich to. Pri všetkej úcte, človek ide do Viedne do reštaurácie a je tam ticho. Ľudia pokojne sedia a jedia. Nevrieskajú tam na vás, čo si máte kúpiť a za koľko.

Druhá vec je, že ľudia si neuvedomujú správanie sa hudobných dramaturgov v tých komerčných rádiách. Akým právom oni zasahujú do autorského umeleckého diela? Skracujú pesničky, púšťajú do nich džinglíky a podobne. Ešte som si nevšimol, aby si to dovolili voči reklamnému spotu. Ľudia si myslia, že komerčné rádia vysielajú hudbu. Nie, vysielajú reklamy a medzi tým pustia útržky pesničiek.

Podľa Andreja Šebana sa za svoju kultúru hanbíme.

Podľa Andreja Šebana sa za svoju kultúru hanbíme.

Je to na dlhú debatu, ale nepočúvate ani verejnoprávny rozhlas?

Nie. Ak, tak iba Devín.

Prečo?

Pretože je tam istý prejav naozajstnej ľudskej inteligencie. Je tam nádherne zachovaná slovenčina, či už je to čítanie antických diel v podaní Dušana Jamricha, alebo rozhlasové hry, čítanie esejí, poviedok. Navyše, je tam fantastická hudba všetkých možných žánrov vďaka pánom Dubravskému a Javorskému a iným. Je to rádio pre inteligentných a citlivých ľudí, hoci aj tam sa už prejavujú reklamy a podmazy. Kto vymyslel podmaz, zaslúžil by si „nas… do rúk“ a týždeň nepustiť k vode. Na čo potrebuje hovorený slovo podmaz? Berie nám to pozornosť, koncentráciu, rozbíja nás to, lebo je to zbytočne veľa informácií.

Čiže z rádií len Devín. A čo sa týka slovenských kapiel a hudobníkov?

Súčasných, žijúcich?

Áno.

Tak určite Stanko Smetana a jeho banda. Moja obľúbená kapela je Lúčnica, ešte aj SĽUK.

A populárnejšia scéna?

Nespomeniem si. V mnohých textoch súčasnej pop music nie je žiaden postoj, risk, odvaha. Sú to bľaboty o láske, potom ešte o láske, a to je celé. Postoj, kde tie deti žijú a čo zažívajú, to neexistuje. A to preto, že modlou mladých kapiel je, aby boli v rádiu. Urobím všetko preto, aby nás hrali v rádiu, nebodaj v televízii. Preto sa v tom celom nevedia definovať.

No keď sa kapela nehrá v rádiu alebo nebodaj v televízii, tak má čo robiť, aby prežila. Klubovým hraním si nezarobí, hudobníci musia pracovať inde a potom sa nemôžu naplno venovať hudbe.

Áno, je to ťažké. Talentovaní ľudia sa tu nepodporujú. Média sa naozajstným talentom principiálne vyhýbajú. Je to pre nich okrajové, a podobne. Chcel by som vidieť osoby, čo produkujú tieto názory, lebo sú to ľudia, čo s umením, hudbou a kultúrou nemajú nič spoločné. Sú to prefabrikovaní poloroboti. Keď sa na scéne objaví niekto talentovaný, kto má odvahu, prvé s čím sa stretne, je odmietnutie. Ak niekto vytŕča z davu, tak ho zakopú späť. Áno, poďme do miest a urobme konkurzy, ale na skutočné talenty, nie do superstar. Nechceme prerábky, anglické veci, RnB, chceme ozajstnú tvorbu, za ktorú sa všetci hanbia, ale tá tu existuje. Ľudia sa za to hanbia, lebo to nevidia v televízii. Tam vidia dievčatko, ktoré si miliónkrát vypočulo americkú odrhovačku, tak ju vie naspamäť, zakváka ju a všetci hovoria: Ježiš, to je úžasné!. Nie, nie je to úžasné, je to o ničom. Hovorí sa tomu opičí talent a nič to neznamená. Celý život zažívam, že akonáhle sa tu niekomu niečo skutočné podarí, tak všetci ho zakopú pod čiernu zem. Ja nerobím hudbu preto, aby som bol v televízii alebo rádiu. Nikdy som to nerobil. Viem o tom, že by mi to veľmi pomohlo, keby som tam bol, ale aby som mal kvôli tomu bezsenné noci a niekoho prosil na kolenách, to v žiadnom prípade. Áno, tá situácia je zlá, hnusná, nedá sa sedieť na dvoch stoličkách, buď ste muzikant, alebo chodíte do roboty. Inak jedno trpí na úkor druhého. Ale podstatná téma je, či Rytmusove hodinky stáli toľko alebo onakoľko. To sú tie voloviny, ktorými sa ľudia zaoberajú.

Čiže, ako to môžeme zmeniť?

Kým si neuvedomíme, že život je v našich rukách, a kým budeme žiť spôsobom, že hlava v L. A. a nohy v Petržalke, tak sa to nezmení. Bolo by dobré, aby aj hlava aj nohy boli v Petržalke či v Košiciach, proste tu a teraz. Málokto sa tak hanbí za svoju kultúru ako my. Najpočúvanejšie pesničky v našich „rádiách“ sú zahraničné. Rádio Italiana vysiela len talianske pesničky a počúva ho celá krajina. Kristína naspieva skladbu Najkrajšie stromy sú na Horehroní a všetci povedia: „To je nechutné. To je hovadina.“ Ja sa pýtam, a nie sú náhodou najkrajšie stromy na Horehroní? Alebo kde sú? Len v Alabame či v Alpách? Naopak, nie je to príšerné. Je to jak riť na šerbeľ, konečne. Akonáhle dá niekto trenky dole a povie, páčia sa mi stromy na Horehroní a dá ich do pesničky, tak je to sprostosť. Ľudia si vôbec neuvedomujú, čo tu majú a aká je to krása. Zameriavajú sa na Ameriku, džez a podobne. Snažíme sa napodobňovať všetko možné, len aby sme boli viac americkí ako Američania.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Martin Krestián

seban 2B seban 2A
Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou v Zajtrajších novinách si ho vytextuješ. Posily do redakčného tímu, hláste sa na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Hudba sa počúva srdcom, ušami sa len dostáva do tela
  1. […] V dramaturgii sa vyhol populárnym melódiám a hoci neulahodil väčšinovému vkusu, zarezonoval. Andrej Šeban nikdy nerobil hudbu preto, aby ho hrali v rádiách, respektíve chrličoch reklám, ako ich sám […]

    Komentoval Iné cesty | Zajtrajšie noviny dňa 18.11.2014 o 13:38:25

  2. “Či žiak je talentovaný a učiteľ si je vedomí toho, čo robí.” (druhý odsek)

    Pozor na tie “íčka”, treba sa kamarátiť s gramatikou ešte o trošku viac a bude to fajn :-)

    Komentoval Martin Huba dňa 21.11.2014 o 18:34:35

  3. Ďakujeme za upozornenie, vetu sme opravili a v budúcnosti sa pokúsime takýchto chýb vyvarovať :)

    Komentoval admin dňa 25.11.2014 o 10:07:20

  4. A čo mám robiť keď milujem džez…proti Horehroniu nemám nič, ale z džezu čerpám najviac inšpirácie…srdcu nerozkážeš…džez ma očaril v 14 rokoch a odvtedy neviem bez neho žiť…

    Komentoval Alena dňa 27.07.2016 o 15:29:08







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems