Prvá noc je tá najhoršia

| Rozhovory, Skutočné príbehy | 4. 5. 2014

Syn zosnulých rodičov, brat ľahostajných súrodencov, tvrdohlavec žijúci dneškom, bývalý podnikateľ, záhradník či kurič, no najmä bezdomovec odhodlaný zmeniť svet. Tým všetkým je tridsaťpäťročný Stanislav Fabišík. Na ulici sa ocitol pred šiestimi rokmi, dnes žije v útulku Bernátovce a pátra po ceste späť. Ba čo viac, hľadá ju aj pre ostatných bezdomovcov.


Medzi ľuďmi bez domova ste tak trochu mediálna hviezda. Prvýkrát sa o vás zaujímali novinári, keď ste z ulice začali podnikať, dnes vás titulujú ako koordinátora prác pre bezdomovcov. Ste pre mužov a ženy na ulici inšpiráciou? Chodia za vami s prosbou o radu alebo pomoc?

Myslím si, že tak trochu áno. Momentálne riešim asi šesť prípadov, keď sa ľudia stali bielymi koňmi (osoba nastrčená k páchaniu trestnej činnosti, aby zakryla páchateľa, ktorý má z tejto činnosti prospech, pozn. red.) a na základe toho prišli o svoje domovy. Ich osudy sa líšia, no všetky začínajú bezradným človekom, ktorý nevie, kam sa má obrátiť. Práve v tom sa im snažím pomôcť.

Pristupujú k vám bezdomovci ako k človeku z ulice inak než k sociálnym pracovníkom?

Problémy bezdomovectva sa neriešia z kancelárií, a takto sa nikdy ani nevyriešia. Je iné, keď k týmto ľuďom príde človek z ich kasty ako niekto v obleku. Bezdomovci sa pred nimi uzatvárajú do seba. Nečudujem sa im, len málokto s pohodlnou posteľou sa vie vcítiť do človeka spávajúceho na ulici. Ľudia „zvonka“ sa snažia bezdomovcom pomôcť tak, že im darujú peniaze. Nemali by to robiť, pretože tí sa vďaka tomu stávajú na niekom závislí. Riadim sa takým pekným príslovím: „Nedávajme ľuďom ryby, ale naučme ich chytať.“ Peniazmi sa dá pomôcť raz, dvakrát, no dlhodobo to nič nerieši. Možnosti, ako si zarobiť, tu sú, len treba chcieť.

Jedna z týchto možností je váš projekt Presťahujeme ťa z ulice do útulku. Vďaka nemu si môžu bezdomovci za tri hodiny upratovania košických ulíc zabezpečiť nocľah v útulku a teplé jedlo. Nájdu sa aj takí, ktorí túto ponuku odmietnu?

Sú aj takí, ktorým to vyhovuje tak, ako je. Vtedy ich k ničomu neprinútite. No táto zima bola mierna, ak by udreli poriadne mrazy, veľmi rýchlo by si rozmysleli, či ostanú na ulici. Je rozdiel, keď je -3 a -20 °C. Každý, kto má ešte chuť žiť, vtedy pristúpi na podmienky nocľahární. Projekt funguje na báze dobrovoľníctva, takže počas leta v ňom bude určite menej ľudí. Síce za prácu nie sú finančne ohodnotení, ale z útulku Bernátovce napríklad dostávajú cestovné lístky, na čom môžu mesačne ušetriť aj 40 eur. Privítam všetkých, práce je tu dosť. Každé ráno od 9:00 hod. stojím pred Malinovského kasárňami, takže moje, „dvere“ sú veľmi široké a otvorené.

Jedným z rajónov, ktoré bezdomovci túto zimu čistili, bolo Dominikánske námestie.

Jedným z rajónov, ktoré bezdomovci túto zimu čistili, bolo Dominikánske námestie.

V novembri minulého roka ste založil OZ Spolupútnik, ktorého cieľom je pomáhať ľuďom bez domova. Pri vytváraní jeho konceptu ste vychádzali z vlastných skúsenosti. Čo je na živote na ulici najhoršie a ako to môže vaše združenie zmeniť?

Každý človek na tejto zemi je pútnikom. A tí bez domova sú dvojnásobným, preto potrebujú vedieť, že nie sú sami. Keď sa ocitnete na ulici, za krátky čas musíte urobiť zásadné rozhodnutia, ktoré ovplyvnia celý život. Sú takí, čo si povedia: „No, tak som na ulici, nejako bude,“ a tým sa už pomôcť viac-menej nedá. Ja som tu pre tú druhú skupinu. Združenie poukazuje na problematiku bezdomovectva, spolupracuje s jednotlivými útulkami v Košiciach, s charitami a organizáciami, ktoré môžu týmto ľuďom pomôcť. Za veľmi dôležité považujem, aby bezdomovci získali späť pracovné návyky, zapojili sa do pracovnej terapie, a vzdali sa alkoholu. Čo sa týka práce, v útulkoch sú to hlavne jednoduché brigády v okolí. Podľa mňa by tí, ktorí odmietnu pracovať, mali stratiť všetky privilégiá. Spoločnosť nerešpektuje povaľačov.

Najbližšie podujatie, ktoré organizujete, je Noc vonku. Ľudia sa počas neho zmiešajú s  bezdomovcami, aby si na vlastnej koži skúsili, aké to je spať na ulici. Vy sám ste to zažívali niekoľko rokov. Aké sú tieto noci?

Moja prvá bola zároveň tá najhoršia. Tej noci som nespal vôbec, prechádzal som sa po meste a premýšľal som, ako ďalej, čo sa stalo, prečo a kde som urobil chybu. Na mnohé z týchto otázok som odpovede nenašiel dodnes. Potom som začal vnímať ľudí okolo seba. Je ťažké ostať sám, no ešte ťažšie je ostať sám sebou. Každá bezdomovecká skupina má svoj revír, svoje zvyky. Buď ich budete rešpektovať, alebo musíte odísť. Jedným z nich je napríklad pitie alkoholu. Odsudzujú nás zaň, no skúste sa pri -15 stupňoch neopiť. Na Noci vonku sa však žiaden alkohol podávať nebude. Je to akcia pre všetkých, ktorí hľadajú pomoc, aj pre tých, ktorí chcú vedieť, aké to vlastne je.

Ďakujem za rozhovor.

Podujatie Noc vonku sa bude konať 24. mája od 19:00 hod. na Hlavnej ulici pri Immaculate. Viac o ňom prinesieme v 8. čísle Zajtrajších novín.

Veronika Samková
Foto: archív Stanislava Fabišíka a OZ Spolupútnik

Stanislav Fabišík je bez vlastnej strechy nad hlavou už šiesty rok.

Stanislav Fabišík je bez vlastnej strechy nad hlavou už šiesty rok.

Vaše ohlasy a názory na články v Zajtrajších novinách, či na samotné noviny, alebo spoločenské témy, môžete posielať na info@zajtrajsienoviny.sk.
Z uverejnených listov čitateľov vyberieme jeden, ktorý získa konzumné v košickej raňajkárni Rozprávka v hodnote 10 eur.

Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Prvá noc je tá najhoršia

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems