Salam Alaikum, loskuták!

| Rozhovory, Téma čísla | 5. 4. 2014

Mišo Gálik (24) akoby nedostal do vienka pud sebazáchovy. Na vlastnú päsť hľadá Pygmejov v pralese, testuje si imunitu kúpaním v Gange, lieta balónom popri hranici vojnovej zóny a do výšky cez 4000 m. n. m. sa vyberie v kraťasoch. Mladý Košičan však dobre vie, čo robí. Jeho dokumentárny debut Zelená púšť mu priniesol cenu na Life Sciences Film Festival 2012 a hlavnú cenu Josefa Velka na festivale Týká se to taky tebe 2013. Svoju fascináciu prírodou využíva pri tvorbe dokumentov a šíri tak osvetu o globálnych ekologických problémoch.


Tvoj najnovší dokument je o záchrane takmer vyhynutého endemického vtáka – niasského loskutáka. Ako to, že sa Košičan rozhodne zaoberať tvorom, ktorý žije na opačnej strane planéty?

Bolo to náhle rozhodnutie. Doteraz si presne pamätám, kedy sme sa na natáčaní dohodli. Sedel som v 27-čke smerom do mesta. Keď sme opúšťali zastávku Vodná, zavolal mi kamarát Tomáš Ouhel z Prahy. Veľmi mu v tom hluku nebolo rozumieť, ale zachytil som, že objavili nejakého kriticky ohrozeného vtáka pri Sumatre, chystajú sa tam ísť pred Vianocami a chcú, aby som im o tom natočil dokument. V tom čase som bol ešte rozhodnutý stráviť zimu v Afrike, ale takáto príležitosť sa odmietnuť nedá. Povedal som mu, že určite idem.

Ako prebiehalo natáčanie?

Plán bol jednoduchý. Mali sme priletieť na ostrov Nias pri severnej Sumatre, navštíviť domácnosti, v ktorých členovia predošlej expedície ISCP (pozn. autora: Indonesian Species Conservation Program – česko-indonézska organizácia na ochranu endemických vtákov severnej Sumatry) objavili niekoľko posledných vtákov. Loskuták niasský sa totiž kedysi na ostrove Nias bežne vyskytoval v prírode. Rozsiahly odchyt a chovanie ako domáceho miláčika však populáciu v prírode zdevastovalo a dnes už pravdepodobne žiadny loskuták niasský voľne v prírode nežije. Situácia sa skomplikovala, keď sme zistili, že ostrov je plný iných druhov loskutáka, ktoré sa tomu niasskému nápadne podobali. Počas prvých dní teda musela ísť dokumentaristika bokom a prioritne sme potrebovali zistiť, ktoré z loskutákov sú vlastne tie, o ktorých mám natáčať film. Chvíľkami to bolo celkom stresujúce, už som si myslel, že žiadny film z tejto výpravy nevznikne. Nakoniec ale všetko dopadlo dobre, vtákov sme rozpoznali a zdokumentovali.

Loskuták niasský už vo voľnej prírode pravdepodobne nežije.

Loskuták niasský už vo voľnej prírode pravdepodobne nežije.

Reagovali loskutáky na prítomnosť kamery? Líšila sa práca s vtákmi od iných tvorov, ktoré sa objavili v tvojich predošlých filmoch?

Orangutany na kameru reagovali smutnými utrápenými pohľadmi, malí černoškovia v Kamerune sa predbiehali, kto ukáže väčší úsmev a loskutáky robili to, čo vedia najlepšie – vydávali zvuky od výmyslu sveta. Práve z tohto dôvodu boli vo veľkom odchytávané a chované ako domáce zvieratá. Pretože vedia krásne imitovať rôzne zvuky, vrátane ľudskej reči. Keď sme nejakého loskutáka navštívili, väčšinou na nás začal volať  ‘Salam Alaikum’ alebo ‘Yahovu’, čo v miestnej reči znamená ‘Ahoj’.

Aj keď ide o vážnu tému, určite ste zažili úsmevné momenty.

Dnes už je to zábavná historka, ale vtedy nám nebolo všetko jedno. Po objavení jedného loskutáka v miestnej reštaurácii som natočil potrebné zábery a potom sme si sadli, že si tam aspoň dáme obed. Bol som s priateľkou Johankou, ktorá mi pomáhala s natáčaním. Keď sme jedli, zrazu akoby pod nami začala klesať zem. Vrhli sme na seba zmätené pohľady a všimli si, že voda sa začala vylievať z mlák pri ceste. Našťastie to po pár sekundách skončilo. Hneď nám došlo, že to bolo zemetrasenie. Nias totiž oddávna musí čeliť zemetraseniam a vysokým cunami. Mysleli sme si, že nasadneme na motorku, vyšplháme na najbližší kopec a za nami sa bude rútiť niekoľko metrová vlna. Miestni Niassčania si však z toho nič nerobili. Keď videli naše vystrašené pohľady, hneď sa začali usmievať a my sme sa aspoň trošku ukľudnili. Očividne je to na Niasse celkom bežná vec.

Mišov najlepší relax je sadnúť si na motorku a pustiť si Hendrixa.

Mišov najlepší relax je sadnúť si na motorku a pustiť si Hendrixa.

Šiel si stopom do Afriky, motorkou cez Himaláje, liezol na tisícovky. Aký bol najextrémnejší moment, ktorý si počas svojich ciest zažil?

Ťažko povedať, ktorý moment bol najextrémnejší. Možno to, keď sa človek najviac bojí… Priznám sa, počas tohto leta v severnej Indii boli občas momenty, keď som sa naozaj začínal báť. Prvýkrát, keď sme prechádzali vysoké priesmyky na motorke, niekoľko dní od nemocnice, mi zrazu začalo vynechávať srdce. To ma dosť vydesilo. V Kašmíre sme videli neskutočne krásne výhľady a stretli skvelých ľudí. Oblasť je ale pod neustálou paľbou Pakistancov a keď sme zaspávali, niekedy nad nami krúžili vrtuľníky. Ak bolo počuť výstrely, to bol pre mňa tiež dosť skľučujúci pocit.

Som prekvapená, že si nespomenul svoje stretnutie s Pygmejmi. Vnímaš vari napadnutie mačetou ako málo extrémne?

Na ten zážitok určite do konca života nezabudnem. Bol to iba zlomok sekundy a všetko prebehlo tak rýchlo, že tam ani nebol priestor na strach. Nasledujúce zašívanie vo vojenskej nemocnici plnej švábov a potkanov a bez poriadneho lekára ale rozhodne extrém bol. V ruksaku som mal lepšie vybavenie, než celá nemocnica (smiech).

Dokázal by si si po všetkej tej exotike a adrenalíne užiť lenivú all-inclusive dovolenku v Chorvátsku?

Ak sa človek po nejakej ceste potrebuje zotaviť a trochu si odpočinúť, tak prečo nie. Ale dva dni a dosť!

Máš už predstavu o svojej ďalšej ceste, prípadne o téme ďalšieho dokumentu?

Mám niekoľko nápadov. No väčšinou to aj tak vyhrá nejaký úplne iný. Chcel by som po dokončení školy trošku prejsť aj rodné Slovensko. Napadla mi dobrodružná cesta pešo z Prahy do Košíc, spať v lesoch, splavovať rieky, navštíviť dedinky bez internetu a trošku sa vrátiť aj k našim koreňom. Ak všetko vyjde, tak by som sa budúci rok mal vrátiť na Borneo natáčať dokument o kahauoch nosatých. Medzi tým by som sa v zime rád ohrial v niektorých národných parkoch v Kongu a pozdravil kamarátov v Kamerune.

Ďakujem za rozhovor.

Zuzana Matkovská
Foto: Mišo Gálik

Mišo a jeho kamerunský domáci miláčik Fero.

Mišo a jeho kamerunský domáci miláčik Fero.

Bez mačety radšej do džungle nechoďte.

Bez mačety radšej do džungle nechoďte.

Vaše ohlasy a názory na články v Zajtrajších novinách, či na samotné noviny, alebo spoločenské témy, môžete posielať na info@zajtrajsienoviny.sk.
Z uverejnených listov čitateľov vyberieme jeden, ktorý získa konzumné v košickej raňajkárni Rozprávka v hodnote 10 eur.

Tags: , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Salam Alaikum, loskuták!

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems