Štafeta putuje

| Reportáž | 26. 1. 2014

Rok s titulom EHMK je definitívne za nami a hoci záverečný ceremoniál nebol taký veľkolepý ako otvárací, mal svoje čaro. Od 10. do 16. decembra ste mohli navštíviť všetky novootvorené, zrekonštruované a významné kultúrne body Košíc. Viaceré podujatia sa však začínali naraz a tak bolo nutné vybrať si to, čo chcete vidieť viac. Alebo, podobne ako my, pobiehať z miesta na miesto. Našťastie sme toho stihli dosť. Reportáže z niektorých bodov programu nájdete na nasledujúcich stránkach.


Dve v jednom

Kým otvárací ceremoniál trpel nedostatkom hovoreného slova medzi vystúpeniami, záverečný mal moderátorov dvoch. Jeden ľudí sprevádzal po slovensky, druhý v anglickom jazyku. Nielen kvôli Aive Rozenberga, ktorá si mala prevziať pomyselnú kultúrnu štafetu, ale aj kvôli zahraničným návštevníkom.

Reč je o koncerte Dve v jednom a odovzdaniu štafety lotyšskej Rige – Európskemu hlavnému mestu kultúry 2014. No celé sa to začalo premietaním videa, čo znázornilo zostrihy podujatí v roku 2013. Hoci som burácajúci potlesk nebadala, ľudia sa na tému Košice ako EHMK vyjadrovali pozitívne. „Je to veľký posun pre toto mesto, pretože sa zviditeľníme pred celým svetom,“ pochválil projekt dvadsaťšesťročný Košičan Tomáš. Potom sa na pódiu pred Immaculatou „zažalo“ Svetlo porozumenia. Duchovno-hudobný koncert Petra Gyoriho, ktorý spája rôzne vierovyznania a názory a v Prahe sa organizuje už od roku 2005. Žiaden bežecký kolík, ale pomyselnú štafetu a mešec z Košického zlatého pokladu odovzdali programovej riaditeľke Riga EHMK 2014 Aive Rozenberga primátor Košíc Richard Raši a riaditeľ EHMK Ján Sudzina. Oficiality netrvali dlho a na pódiu už spievala Tina. Po nej vystúpila francúzska hostka, indie popová speváčka Melanie Pain a Dve v jednom zakončila domáca skupina No name. Pri nej som zistila, že Košičania nepotrebujú svetové hviezdy. Varené víno a ruka v ruke, úsmevy na tvárach a texty na perách.

Gabriela Kuchárová
Foto: autorka

Letmo odetú tanečnicu rozpálil na pódiu až tanec, ktorý bol súčasťou koncertu Svetlo porozumenia.

Letmo odetú tanečnicu rozpálil na pódiu až tanec, ktorý bol súčasťou koncertu Svetlo porozumenia.

Temná stránka lásky

Tanec neznamená len dlhé zvírené šaty, veselé tóny a burácajúci potlesk. Predstavenie From side of a man/From side of a woman. Štúdia tanca z Banskej Bystrice bolo plné strachu, bolesti a nekonečne sa opakujúcich scén, čo nútili diváka premýšľať.

Na jednoduchej bielej podlahe Kasárni/Kulturpark sa odohrával boj muža a ženy. Jej vnímanie vlastného tela, neschopnosť brániť sa, jeho schopnosť manipulácie a nezmyselnosť niektorých činov. „Choreografia a téma diela Jozefa Fručeka ma veľmi prekvapila. Je to stále usmievavý, optimisticky naladený človek, no práve pri tvorbe predstavenia sa ukazuje jeho druhá, temnejšia stránka,“ hovorí riaditeľka štúdia Zuzana Ďuricová-Hájková. Zápas pohlaví na scéne bol viac ako reálny. Tanečník Jakub Jeňo neustále podrážal nohy svojej súperkyni, hádzal ju o zem, až to dunelo a z hľadiska sa sem-tam ozval tichý výkrik. „Z prvých skúšok chodili umelci trochu ubolení, no sú to profesionáli. Dnes už nemajú ani modrinu,“ vysvetľuje Ďuricová-Hájková. Napriek jej ubezpečeniam odchádzali diváci z predstavenia potichu, trochu otrasení novonadobudnutým zážitkom. Naozaj sú vzťahy a láska takéto?

Veronika Samková

V bazéne plynie čas naopak

„Tak sme si zaspomínali,“ ozvalo sa bezprostredne po skončení premiéry opery 66 sezón v rade za mnou. Usmiala som sa. Síce si na obdobie, keď bol bazén plný vody nemôžem pamätať, no teraz už viem, aké to asi bolo.

Prvé, čo divákov ohromilo, boli kulisy. Nafukovačka, slnečník, sprchy, otáčavé zábradlie, bufet s výčapom, dokonca aj staré dvere do šatní a všade šušťavé lístie. Presne tak si predstavujete kúpalisko mimo sezóny. Orchester hral priamo uprostred toho všetkého, v bazéne, a celý dej sa odohrával naokolo. Kaleidoskop spomienok Nagymamy Svetlany Škovránovej ožíval vďaka mladej „plavkyni“, sopranistke Michaele Kuštekovej. A boli to krásne spomienky. „Celý deň sme sa čvachtali na plavárni. Najkrajšie roky nášho života!“ znie jedna z replík. Opera však nebola len veselým pamätníčkom. Herci odhaľujú aj chladnú minulosť, odpočúvanie, príchod vojsk, životy tých, ktorí odišli na vojnu, a už sa nevrátili. „Túžili sme ísť k moru. More však nebolo bezpečné. Všetci moji košickí kamaráti, ktorí sa vtedy k moru dostali, tam našli len smrť,“ hovorí s ľútosťou Ľubomír Záhon v úlohe Dr. Joneca. Napokon prišla záverečná. „Na výzvu z rádia ‚Nedajte ruským vojakom ani kvapku vody‘ sme vypustili bazén. To bol koniec sezóny 1968.“ Svetlá zhasli a diváci začali tlieskať. Sto minútové predstavenie dokázalo zmesou orchestrálnej aj veselej hudby, slovom, spevom, premietanými videami, obrázkami a najmä atmosférou na chvíľu vrátiť čas. „Ešte by si začvachtal, ale záverečná… Je koniec,“ znejú posledné slová opery. Voda sa do bazéna už nikdy nevráti. Alebo?

Veronika Samková
Foto: autorka

Vďaka opere 66 sezón ste mali možnosť vidieť takmer všetkých hercov a spevákov len v plavkách.

Vďaka opere 66 sezón ste mali možnosť vidieť takmer všetkých hercov a spevákov len v plavkách.

Stratená kniha sa vrátila domov

Konverzačné príručky sú dnes súčasťou takmer každej domácnosti. Na dovolenky so sebou nosíme vreckové vydania, sem-tam oprášime audioknihy a po dlhých zimných večeroch sa bifľujeme slovíčka. Rovnakému problému čelili v 17. storočí aj Košičania. Našťastie mali Gazophylacium.

Desaťjazyčná marketingová príručka s krkolomným názvom Gazophylacium Decem Linguarum Europaearum apertum vznikla v roku 1691. Jej úlohou bolo pomáhať cestovateľom, kupcom a vojakom dohovoriť sa vo všetkých väčších európskych krajinách. „Cesty starých kníh sú tajomné a napriek tomu, že príručka bola vytlačená v Košiciach, jediný originálny exemplár na Slovensku vlastní Knižnica Evanjelického a cirkevného zboru v Levoči. Stratené dielo sa však vracia domov,“ hovorí pri slávnostnom uvedení tlače Klára Kernerová, riaditeľka Verejnej knižnica Jána Bocatia. Verná kópia knihy sa 11. decembra vrátila do Košíc a dnes je už súčasťou Regionálneho oddelenia. Ak vás zaujíma, ako vymôcť dlh v latinčine či predstaviť druhy svojich látok kupcom z Holandska, neváhajte. V Gazophylaciu nájdete odpoveď.

Veronika Samková

Keď hudba spája

To, že sa pred Vianocami v kostoloch spievajú koledy, považujeme za bežné. Koľkokrát ste však priamo pred oltárom videli tancovať flamenco, počuli dážď či zvuk domorodého indického dychového nástroja didgeridoo? Pre väčšinu z nás, ktorí sme sa zúčastnili koncertu Svetlo porozumenia, to bola premiéra.

Jedinečný projekt spájajúci dve cirkvi existujúce v jednom meste, sa začal v roku 2005 v Prahe. Jeho myšlienka sa 12. decembra preniesla aj do Košíc. Šesť skupín umelcov sa presúvalo z Evanjelického kostola na Mlynskej ulici do Židovskej synagógy na Puškinovej ulici a späť. Vďaka technickému zabezpečeniu sme ich chvíľu videli naživo, chvíľu zasa na plátne so živým prenosom. Samotný program prekvapil aj organizátorov. „Je to generálka a premiéra zároveň, nečakal som, že to bude také hlučné,“ ospravedlnil sa moderátor a kňaz Dušan Havrila po doslova vydupanom vystúpení hudobno-tanečnom skupiny Flamenco Element. O niečo upokojujúcejší bol spev Ridiny Ahmedovej, ktorej doprovod tvorila malá škatuľa. Vďaka nej nahrávala slučky vlastného hlasu a priamo pred očami divákov z nich skomponovala plnohodnotnú skladbu pripomínajúci letnú búrku. Magnetom pre oči bol indický tanec Anežky Hessovej s roľničkami na nohách, milovníkov ľudovej hudby potešili Kandráčovci a nadšencov džezu bezmenné skladby Petra Tomka, Otta Hejnica a Vladislava Mužaka. Záverečná skladba, hudobný príbeh VE HI Še AMDA, v podaní všetkých interprétov zaznela v Evanjelickom kostole a vyslúžila si viac než 5 minútový standing ovation. „Tak možno o rok,“ rozlúčil sa s publikom autor projektu Peter Györi. A my dúfame, že sa jeho prianie splní. Veď práve hudba a tanec sú univerzálne jazyky, ktoré spájajú národy, rasy aj náboženstvá.

Veronika Samková
Foto: autorka

Kandráčovci zahrali okrem ľudovej koledy aj jeden zo svojich najväčších hitov, skladbu Včielka.

Kandráčovci zahrali okrem ľudovej koledy aj jeden zo svojich najväčších hitov, skladbu Včielka.

Svedectvo života

Predstavenie sa začalo netradične. Premietaním na stenu Karol Horák priblížil divákom historický aspekt hry. Boje medzi protestantmi a katolíkmi v 17. storočí vyvrcholili umučením kňazov. Pripomenulo mi to „divadlo na divadle“. Podobný princíp zachytenia minulých udalostí použil už Shakespeare v Hamletovi.

Poľská režisérka Agniezska Olsten hru poňala veľmi zaujímavým spôsobom. Herci neodchádzali za oponu, ale do malej miestnosti, ktorá bola súčasťou javiska. Občas sa zdalo, že nacvičujú, ale to všetko patrilo k predstaveniu. Dokonca i upratovanie javiska. Klavír a husle striedal rep, ale aj ľudová a orientálna hudba. Súčasný tanec dokonale vyjadril vnútorné prežívanie postáv. Príbeh tak mohol osloviť i mladšiu generáciu. Práve tá v hľadisku prevažovala. Oslovilo ma moderné zobrazenie témy. História s prvkami súčasnosti, ktoré sa odrazili aj v zobrazení scenérie. Myslím si, že zámerom bolo poukázať, že i dnes sa ešte stretneme s napätím medzi jednotlivými vierovyznaniami,“ vyjadrila sa k predstaveniu študentka Janka. Na pretrvávajúce konfesionálne spory režisérka upozornila aktuálnou témou. Osudmi egyptských žien – kresťaniek, ktoré v súčasnosti prežívajú podobné problémy, ako umučení kňazi. V záverečnej scéne mučeníci spievali „I will survive“. Pre niekoho paradox, mne to symbolizovalo prežitie príbehu niekoľkými storočiami i duchovné prežitie. Traja kňazi nevydali len svedectvo krvi, ale aj svedectvo života. Hoci ani jeden z nich nemal slovenskú národnosť, výrazne sa zapísali do histórie nášho mesta. Štátne divadlo Košice v roku 2013 uviedlo štyri premiéry, ktoré pripomenuli divákom príbehy slovenských osobností, a to M. R. Štefánika, Sándora Máraia, Mórica Beňovského a troch kňazov (Marek Križin, Melichar Grodecký, Štefan Pongrác). Posledná, z pera významného košického dramatika Karola Horáka, uvedená 16. decembra 2013, bola len prvou časťou trilógie. Druhú časť budú môcť diváci vidieť v máji 2014 a po nej bude činohra zaradená do repertoáru Štátneho divadla Košice. Trilógiu uzatvorí pripravovaná kniha.

Miroslava Psárová
študentka masmediálnych štúdií
Foto: Branislav Konečný

Časť divadelného predstavenia sa odohrávala za oknom.

Časť divadelného predstavenia sa odohrávala za oknom.

Skutočný význam Košickej moderny

O výstave Košická moderna a jej presahy sa už napísalo mnoho. No až keď ju uvidíte naživo, uvedomíte si jej skutočný význam. Vynovené priestory Východoslovenskej galérie sú obrovské, na stenách bez omietky diela známych košických, aj menej známych nekošických autorov priam žiaria.

Výstava sa otvárala v suteréne, priamo pred abstraktnými maľbami Antona Jaszuscha. Pri dielach s rozmermi takmer 3 metre štvorcové vyzerali všetci zúčastnení akýsi malí, obrovské plátna vzbudzovali obdiv a rešpekt. O trochu menšej pozornosti sa tešili premietané prezentácie, mapy a videá. Tie ponúkajú historické pozadie, súvislosti a životopisy autorov Košickej moderny. Na poschodí sa však opäť ozvali slová uznania. Priestory odhalili desiatky obrazov, kresieb, príjemné teplo, niekedy aj sochu a miesto na sedenie a vyvrcholenie v podobe zbierky plagátov z výstav autorov Košickej moderny i štýlovej čierno-bielej torty. Na začiatku som vete kurátorky Zuzany Bartošovej „Táto výstava je niečo, čo ste ešte nevideli!“ neverila. No po zabuchnutí sklenených dverí galérie som si pomyslela, že mala pravdu.

Veronika Samková
Foto: autorka

Zbierka plagátov z výstav autorov Košickej moderny.

Zbierka plagátov z výstav autorov Košickej moderny.

Olejomaľba Konštantína Bauera: Utečenci.

Olejomaľba Konštantína Bauera: Utečenci.


Tags: , , , , , , , , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Štafeta putuje

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems