Žiadne vratké kompromisy, žiadne lacné brečky

| Film, Predstavujeme, Rozhovory | 30. 11. 2013

Kniha Koniec sveta sa ku mne dostala pred pár rokmi od desaťročného chlapca. Vyhral ju v škole na Hviezdoslavovom Kubíne, no požičal mi ju so slovami, že je čudná. Po prvých riadkoch som pochopila. Pre dieťa príliš drsné scény a neslušný slovník. Pre mňa pútavý štýl, nevídaný príbeh slovenského podsvetia, naviac okorenený šťavnatým košickým slangom, priam argotom. Kniha získala medzinárodnú cenu Bank Austria Literaris 2008 a podľa jej predlohy sa na tohtoročnú jeseň dostal do kín film Babie leto. Gangsterská dráma o zrade, pomste a stratenej láske. So spisovateľom a scenáristom, ktorý vystupuje pod viacerými pseudonymami, by sa dalo zhovárať na nemálo tém. O hviezdnych cykloch Rytier bez básne a hany, Dezorzovom lútkovom divadle pre dospelých či o kontroverznej kapele Liter Geňa. Košičan žijúci v Bratislave Agda Bavi Pain tentoraz hovorí o filmovej novinke.


Určite si viacero čitateľov po prečítaní knihy Koniec sveta spoločne s divákmi, ktorí videli film Babie leto, kladie otázku, či je príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou. Ako to teda s Bielym je?

Film Babie leto sa skladá zo skutočných udalostí. Ale výsledný celok vytvára už niečo nové, novú súvislosť, skúsenosť, a tie má každý iné. Biely môže byť každý z nás, kto má odrazu náhly pocit očistiť sa od všetkého naokolo, a nemá bohužiaľ inú cestu ako tú, ktorá vedie priamo k vlastnej záhube. Biely je taký malý gladiátor a samozvaný spasiteľ, ktorému v prvom ide iba o to, aby spasil svoju Máriu Magdalénu, tých pár verných, čo mu zostali, a hlavne svoju dušu.

Za scenár si získal v Česku Cenu Karla Zemana a dostal si aj sa do finále Ceny Tibora Vichtu. Písalo sa ti na podklade vlastnej novely ľahšie?

Ľahšie by sa mi určite písal scenár podľa cudzej predlohy. Myslím, že je to podobné ako s pitvou. Ibaže ozajstný patológ si sám so sebou ruky špiniť nemusí.

Novela The Jesoskero nilaj sa odohráva v 90. rokoch, no film Babie leto už narába s eurami a obchodným centrom na Námestí osloboditeľov. Napriek tomu príbeh pôsobí dôveryhodne, pretože sa toho v skutočnosti za tých 20 rokov veľa nezmenilo. Ozaj nezmenilo?

Zmenilo. No k horšiemu. Hlavne dnes, v dobe mafiánskeho súdnictva či návratu gardistov do politiky, sa všetko zdá ako sen. Pred 25 rokmi sme ako naivné decká štrngali kľúčmi, dnes môžeme štrngať akurát slovami, a aj za to dostaneme pekne po hube. V časoch komunizmu a totalitného režimu sme všetci vedeli, že existuje aj „svet vonku“, akýsi normálny systémový status, ktorý je možné dosiahnuť. A preto sme sa nakoniec aj všetci vzbúrili. Dnes však takáto možnosť nie je. Spoločný nepriateľ by sa aj našiel, ale alternatíva, tá tu nie je. Tí bohatší zdrhnú do tepla na Malorke, my chudobnejší si to celé odnesieme pekne na chrbtoch a rovno do chatrčí v osadách medzi ostatných nechcených občanov. Ten proces už úspešne prebieha niekoľko rokov. A možno príde opäť aj nejaký kúzelník so splyňovacími komorami. Ťažko povedať, fantázii sa medze nekladú a nové tisícročie sa nám iba začína.

Lunik IX však v príbehu zostal bezo zmeny. Rovnako aj škrupinkári so svojou „kulicou“. Tých som však dlho nevidela. Vyskytujú sa ešte v Košiciach?

Škrupinkárov som nevidel dlhé roky a zrejme ich odvial čas rovnako ako teplákových ministrov, ktorých strieľali v papučiach pred poštovou schránkou ako zajace na strelnici. Síce mi nijak zvlášť nechýbajú, no bola s nimi aspoň nejaká zábava, nie ako dnes, keď sú ulice v slovenských mestách mŕtve a bez života.

Ako sa vám natáčalo? Počasie bolo v súhre s názvom filmu, atmosféra tvojho rodného mesta bola dúfam priateľská.

To je skôr otázka na režiséra Gejzu Dezorza, šéfa kamery Richarda Žolka alebo našej hlavnej hereckej hviezdy Alexandra Bártu, všetko starých a roduverných Košičanov. Ja som sa natáčania v Košiciach žiaľ napokon nezúčastnil, hoci som sa na to roky tešil. Keďže scenáristovo miesto nie je za kamerou, ale za písacím stolom, musel som sa v tom čase pracovne zdržiavať v hlavnom meste. V Bratislave som sa však zúčastnil nakrúcania interiérov a myslím, že napriek pracovnému vypätiu, stresu a šibeničným termínom sme si to všetci užili. Na všetko sme mali iba 15 natáčacích dní, takže išlo naozaj o krk.

Alexander Bárta ako Biely, v hlavnej úlohe filmu Babie leto. Foto: Alef Film&Media Group

Alexander Bárta ako Biely, v hlavnej úlohe filmu Babie leto. Foto: Alef Film&Media Group

Trailer a mediálne upútavky sľubujú film plný brutality. Nepochybne, snímka nie je vhodná ani pre mládež, ani pre slabšie povahy, ale osobne mi až taká extrémna nepríde. Možno preto, že som vedela, do čoho idem. Alebo to bol z vašej strany marketingový ťah na diváka?

Keby bol rozpočet vyšší, film Babie leto by bol po technickej stránke nepochybne tiež lepší, aj omnoho naturálnejší a drsnejší. Svojou odvrátenou stranou by však ani v najmenšom nemohol nikdy konkurovať našej realite a tomu, čo sa denne valí z TV obrazovky a médií. Napokon, každý poriadny dobrý film mal v sebe vždy riadnu dávku krvi, smrti a násilia, ale aj odzbrojujúcu muníciu lásky, odpustenia a nádeje. Babie leto podľa môjho skromného názoru nie je v žiadnom ohľade brutálny, a ak áno, tak je to len jeho snaha byť brutálne úprimný a pravdivý. Keď vás raz do bezvedomia zmlátia gangstri či policajti, reklama na bitúnok vám bude pripadať ako púha koleda.

Prečo je vôbec nutné použiť množstvo vulgarizmov, násilia a sexu? Žiada si to súčasný čitateľ, alebo je to reakciu na dobu, či autorská licencia?

V reálnom živote násilie a zlo nie sú prípustné, no kde by sme dnes boli bez krvavých príbehov a strašidelných historiek? Keby som ako človek nepoznal hrôzy smrti a utrpenia, myslím, že by som len ťažko dokázal oceniť život v celej jeho kráse. Aký význam by mal pre nás obyčajný úsmev či milé slovo, ak by sme nemohli posúdiť ich hodnotu a cenu práve v ťažkých chvíľach. O akom víťazstve dobra a ideálov by sme mohli hovoriť, ak by sme sa neprebrodili bahnom sveta, ale naopak sa mu dôsledne a okľukou vyhli? Ako ktorýkoľvek iný konzument, mám aj ja rád originály a špeciality, žiadne lacné brečky a vyvetrané vývary, a to je aj dôvod, prečo obľubujem práve vyhranené umenie. Nefalšované, rýdze diela či priamočiare a ostré výkony, ktoré nič nepredstierajú. Za ktorými nestoja žiadne vratké kompromisy, vypočítateľné a poplatné komerčné plány či marketingové stratégie, ako sa čím väčšmi zapáčiť publiku – a súčasne úplne znechutiť a odcudziť vlastnému svedomiu. A moja rola aj s celou autorskou licenciou mi bola nedobrovoľne prisúdená, v podstate to na mňa zvýšilo, pretože sa u nás takémuto riskantnému povolaniu venuje pochopiteľne len málokto. Ako rád by som písal brakovú populárnu literatúru, stovky stránok o poníkoch, nekonečných zamilovaných smskách či raňajkách v orosenej tráve. Pokiaľ sa však nenájde dostatok iných autorov, budem sa musieť tejto nevďačnej a podradnej práci venovať aj naďalej.

Vrahovia, veksláci, prostitútka, podsvetie. Ty si si vo filme zahral malú postavu podnapitého štamgasta. Lákala ťa aj väčšia rola?

Som iba nedokonalý človek, otrasný autor a úplne najhorší herec. Nedokážem sa pretvarovať ani v obyčajnom živote, nieto ešte pred kamerou. O role som sa dozvedel pár minút pred natáčaním a ani som netušil, aké mám repliky, hoci som ich sám písal. O väčšie úlohy určite záujem nemám – ani vo filme, a ani v živote. Musím sa uskromniť so svojou úbohou autora a tvorcu. Napokon, na Slovensku má každý treťotriedny mafián, hrdlorez a podvodník oveľa väčšiu popularitu ako hocaký skvelý umelec. Hovoria vám snáď niečo mená, ako Rakús, Gerbóc či Macsovszky alebo skôr Holub, Vareha a Okoličány?

Bieleho stratenú lásku si zahrala Agi Gubíková. Foto: Alef Film&Media Group

Bieleho stratenú lásku si zahrala Agi Gubíková. Foto: Alef Film&Media Group

Ako komu, samozrejme. Babie leto nie je prvý film, do ktorého si sa pustil. Ako je na tom dlho pripravovaný filmový horor Fabrika smrti?

Projekt Fabrika smrti zostáva stále otvorený, no v určitom zmysle ho možno považovať aj za uzavretý. Náš priateľ a bývalý producent filmu, známy reklamný mág Robert Slovák, inak tiež pôvodom Košičan, sa realizácie filmu vzdal už dávnejšie a snaží sa dokončiť aspoň dokument o tomto neúspešnom pokuse. No a my, čo sme zostali, sa snažíme ďalej, a jediné čo nám chýba, sú peniaze. Našťastie nie sme odkázaní iba na film a diváci sa už 13. decembra môžu tešiť na premiéru novej hry – zombie hororu Fantomas a Lovec zombíkov v Dezorzovom lútkovom divadle, kde sme minulý rok uviedli veľkolepý marionetový muzikál Sandokan s hudbou Mariána Čekovského. Samozrejme, s kolegami z brandže už roky pracujeme na ďalších filmoch. S mojím scenárom na film Kérkar sme sa nedávno dostali do medzinárodného filmárskeho programu Jerusalem International Film Lab a súčasne aj do prestížneho projektu ScriptEast. Osobne sa najviac teším na pripravovaný celovečerný animovaný film Pogrom Slávia!, ktorý získal podporu Audiovizuálneho fondu SR. Režíruje ho opäť skvelý Gejza Dezorz podľa môjho scenára, ktorý rozpráva bláznivý pohanský príbeh z hrdinskej minulosti bájnej krajiny zvanej Veľká Slávia. Tá reprezentuje naše Slovensko, ktoré je paradoxne úplne bez minulosti. Ona by sa aj nejaká našla, ale nikomu akosi nevyhovuje.

Okrem filmu a divadla, čomu ešte sa momentálne venuješ?

Ja osobne sa teraz naplno venujem jesennej depresii a búrlivému nočnému životu za pracovným stolom. Z domu vytiahnem päty málokedy, aj to len z povinnosti. Tento týždeň ma však čakajú spoločné čítačky so spisovateľom Ballom v slovinskej Ľubľane a v Záhrebe v Chorvátsku, takže sa výnimočne na prácu aj teším. Isté potešenie mi tiež prináša práca na novom singli legendárnej zakazovanej kapely Liter Geňa. Ak všetko dobre dopadne, po „20 rokoch neexistencie a chaosu“, teda onedlho, vyjde jej novinka s názvom Moja fabrika a s ňou aj videoklip k filmu Babie leto. Inak už roky krvopotne pracujem na bláznivom románe zo súčasnosti Ako som skončil so šoubiznisom. Mal síce vyjsť už dávno, no bohužiaľ sa rozkošatil natoľko, že z neho bude nakoniec trilógia, a tak si čitatelia budú musieť ešte chvíľu počkať. No zhodou okolností by už koncom roka mali vyjsť dokonca až dve moje nové knihy. Kniha básní EuroPain s ilustráciami od známej skupiny výtvarníkov Kassa Boys a kniha poviedok More + Love + Čajky s retro príbehmi zo starých Košíc na konci socializmu, kde samozrejme opäť nebude chýbať napätie, drsná láska a veľa štipľavého humoru aj bizarných historiek. Dá sa odo mňa ako od starého Košičana čakať niečo iné?

Ďakujem za rozhovor.

www.babieleto.com

www.agdabavipain.com

Lucia Zacharová

Spisovateľ a scenárista Agda Bavi Pain. Foto: Jozef Pálenik

Spisovateľ a scenárista Agda Bavi Pain. Foto: Jozef Pálenik


Tags: , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Žiadne vratké kompromisy, žiadne lacné brečky
  1. […] Žiadne vratké kompromisy, žiadne lacné brečky […]

    Komentoval Kultúrna kronika 2013 – To najlepšie z archívu Zajtrajších novín | Zajtrajšie noviny dňa 16.12.2013 o 17:57:49

  2. […] pekný obal nestačí; Žiadne vratké kompromisy, žiadne lacné brečky; Umelecká a literárna polemika v Svedectve krvi; Od amatérskeho divadla ku „košickej […]

    Komentoval Bez pozlátky | Zajtrajšie noviny dňa 10.02.2016 o 21:36:37







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems