Od amatérskeho divadla ku „košickej nobelovke“

| Rozhovory, Skutočné príbehy | 30. 11. 2013

Za svoju tvorbu nedávno získal najvyššie ocenenie Košického samosprávneho kraja. O dobrých rozhodnutiach by však profesor Karol Horák vedel polemizovať. Obľubuje citáty známych osobností a pri našom rozhovore zaznel Murphyho: „Akokoľvek sa rozhodneš, oľutuješ.“


Patríte k popredným slovenským dramatikom, čo rozhodlo o vašej orientácii na divadlo?

Štúdium na prešovskej Filozofickej fakulte, činnosť vo vysokoškolskom divadle a možno aj skúsenosť s detským bábkovým divadlom, ktoré viedol môj otec, učiteľ.

Študovali ste teda na Prešovskej univerzite a ostali jej verný ako profesor Filozofickej fakulty a vedúci študentského alternatívneho divadla. Svoje miesto máte i v Košiciach, kde žijete a externe vyučujete na košickej UPJŠ.  Ktoré mesto vám je bližšie?

V Košiciach hovorím Košice (smiech). Som taká zvláštna symbióza „Koňara“ a „Vraňara“.

Posuňme sa o 36 kilometrov do Prešova. V 60. rokoch ste boli spoluzakladateľom študentského alternatívneho divadla. Prečo alternatívne? Je to ľahšia cesta ako upútať študentov?

Amatér sa nemôže rovnať v technike s hercom – profesionálom. Myšlienka študentského divadla nevznikla preto, aby som zaujal alebo na seba upozorňoval. Vychádzal som z postupov tzv. autorského divadla, ktoré má kolektívny charakter a preferuje osobnostné herectvo. Každý sa podieľal na tvorbe inscenácie. Najprv sme robili predstavenia, ktoré boli skúšobnými etudami, napríklad vzťah k predmetu alebo ako sa pohybovať v priestore. Odrazu táto činnosť získala mikropríbeh, cvičili sme a začalo to fungovať ako „predstavenie“, o čo v konečnom dôsledku v type študentských divadiel, ktoré sa zúčastňujú festivalu Akademický Prešov, ide. Nie je to festival profesionálnych vysokých škôl, ale súťaž tvorivosti vysokoškolákov – amatérov.

Na ktoré úspechy svojich študentov – hercov ste hrdý?

S divadlom sme sa dostali na rôzne európske festivaly. Hrali sme vo Francúzsku, Rakúsku, Nemecku, Španielsku, ale vždy po slovensky. Primárne totiž nebolo slovo, ale prepojenie pohybu, výrazu, gesta, javisková metafora. Študentské divadlo vychovalo aj niektorých známych hercov, napríklad Borisa Farkaša. Na festivale Akademický Prešov si ho všimli porotcovia – učitelia  z VŠMU. Aj vďaka tomu neskôr vyštudoval herectvo.

Horák

Vaše hry sa vyznačujú silným posolstvom pre dnešný svet. V Štátnom divadle bude onedlho uvedená premiéra hry Svedectvo krvi. Do akej miery bude odrážať históriu a aký prínos bude mať pre súčasného diváka?

História sa zachová v osude troch mladých ľudí, košických mučeníkov, ktorých vyzvali, aby sa vzdali svojej viery (1619). Odmietli, a preto boli brutálnym spôsobom zavraždení.

Je to téma národná, nadčasová. Ani jeden z nich nebol Košičan (Chorvát, Poliak, Maďar). Príbeh sa odohráva v čase reformácie a rekatolizácie, no v hre nedominuje problém náboženských vojen v konkrétach historických súvislostí. Poľská režisérka Agnieszka Olsten prečítala príbeh svojsky, „moderne“ či „postmoderne“. Okrem iného aktualizovala v hre osudy súčasných egyptských žien – kresťaniek, ktoré prežívajú podobné problémy ako umučení kňazi v 17. storočí.

Divadelný projekt sa týmto predstavením ale neuzatvára.

Nie. Decembrová verzia Svedectva krvi bude kompletná, keď Štátne divadlo uvedie druhú časť tohto projektu v máji 2014.

Dráma Svedectvo krvi bola najprv uvedená ako rozhlasová hra. Ako ju zmení divadelný priestor?

Úplne. Rozhlasový príbeh bol vytvorený ako kontaktový telefonický rozhovor redaktora a autorky, a následnej rekonštrukcie spomínanej témy.

Pre rozhlas ste tvorili najmä v minulosti a zhodnotili ste, že sa tento žáner pomaly, ale isto vytráca. Myslíte si, že sa rozhlasové hry raz vytratia úplne?

Nemyslím si. Napríklad BBC stále zaraďuje do vysielania i rozhlasové hry. Časté sú krátke, päť až desať minútové, tzv. flešovité hry. Poľský rozhlas je pre mňa veľkou školou svojimi rozsiahlymi kompozíciami. Niektoré ich rozhlasové hry majú aj dve hodiny a tešia sa poslucháčskej odozve.

Spomínate poľský rozhlas ako veľkú školu. Kto bol vaším vzorom v začiatkoch?

Boli to vysokoškolskí učitelia na FF Prešov, napríklad básnik F. Andraščík alebo docent I. Vaško, ale aj ďalší ľudia z oblasti divadla a médií. Štefan Oľha z Malého divadelného štúdia v Košiciach, rozhlasoví redaktori košického štúdia a v neposlednom rade tím košického divadla v PKO – Divadielko pod Kupolou, kde som začínal.

Hovoríme najmä o dramatickej tvorbe. Aký najväčší rozdiel vnímate oproti lyrike či epike?

Kontakt s divadlom je trošku iný ako s literatúrou. Keď sa pozeráte na svoje predstavenie, vidíte aj reakcie divákov. Ak hovoríme o študentskom divadle, potom je fantastické, že môžete stále tvarovať podobu inscenácie. Zatiaľ čo, keď som robil externého dramaturga v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, tak mi dva týždne pred premiérou hry povedali: „Ale dosť už nové texty. Skončeno!“ V amatérskom divadle je improvizácia pri tvorbe hry ľahšia, ba je neraz princípom. Čo nie je prípad profesionálneho divadla.

Pohybujete sa stále medzi profesionálnym a amatérskym divadlom.

Mám rád divadlo mladých. Každý rok prichádza na vysoké školy kvantum mladých ľudí, ktorí chcú „prekročiť svoj tieň“. Aj ja som to zažil. Pomohli mi moji pedagógovia. Odvtedy sa riadim sentenciou: „V živote potrebujeme niekoho, kto z nás urobí, čo môžeme byť.“

Za svoju vedeckú, prozaickú, dramatickú a inscenačnú tvorbu ste získali najvyššie ocenenie Košického samosprávneho kraja. Čo to pre vás znamená?

Myslíte tú „košickú nobelovku“? (smiech) Klamal by som, keby som nepovedal, že mi to padlo dobre. Keď máte nejakú pozitívnu reflexiu na svoju činnosť, je to satisfakcia za to, že ste to nerobili márne. To povedala aj Iva Janžurová, keď dostala cenu, ja po nej len opakujem. Som rád, že moja činnosť, hlavne tá so študentmi, nie je výstrelom do „ľuftu“. A inak, smutný je autor, ktorý píše iba do šuflíka. Cieľ drámy sa naplní vtedy, keď je zrealizovaná ako živá komunikácia.

Ďakujem za rozhovor.

Miroslava Psárová

študentka masmediálnych štúdií

Foto: Lenka Bandúrová


Tags: , , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Od amatérskeho divadla ku „košickej nobelovke“
  1. […] Od amatérskeho divadla ku „košickej nobelovke“ […]

    Komentoval Kultúrna kronika 2013 – To najlepšie z archívu Zajtrajších novín | Zajtrajšie noviny dňa 27.01.2014 o 22:13:16







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems