Sloboda neškodí. Pomáha nájsť samého seba

| Rozhovory, Skutočné príbehy | 19. 10. 2013

„Nič nie je rovnaké, čas sa stále posúva,“ tak sa začal rozhovor s profesorom Jurajom Bartuszom, významným intermedialistom slovenskej výtvarnej scény. Mladý človek ako ja, si pri ňom uvedomí, akí významní umelci chodia po Košiciach a čo všetko si odžili. Juraj Bartusz študoval v Prahe, potom žil v Košiciach, od r. 1990 učil 10 rokov v Bratislave, no a v Košiciach stál pri založení Fakulty umení. Ako 12-ročný utrpel počas druhej svetovej vojny zranenie, na vysokej škole sa musel ostrihať, pretože dlhé vlasy sa nepáčili ŠTBákom, a dnes je to umelec, ktorého nám závidia aj v zahraničí. Študentom vie dobre poradiť a možno je aj trošku šťastný.

Socha, maľba, experimentálna technika, gesto, individualita. V celej vašej tvorbe dominujú akčnosť, čas a priestor. Prečo?

Každý jedinec má v sebe čosi originálne. DNA každého človeka je jedinečné, a vďaka tomu ho môžete nájsť aj medzi miliardou iných ľudí. Moje diela sú mojím podpisom. Sám v sebe sa snažím odkrývať môj najdôležitejší moment, ktorý vnesiem do výtvarnej tvorby. Keď niečo rýchlo robíte, tak sa do toho dostane zložka jedinečnosti. Preto sa zaoberám časom a pohybom.

Ste považovaný za jedného z najvýznamnejších intermedialistov výtvarného umenia na Slovensku. No máte pre niečo najväčšiu slabosť?

Nepovedal by som, že by som niečo uprednostňoval. Spôsob tvorby a druh materiálu záležia od momentálnej situácie, od toho, čo práve chcete robiť. Čo je najadekvátnejšie pre daný námet.

Od roku 1989 ste učili na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení na sochárskej katedre, kvôli čomu ste odišli z košického ateliéru. Aké to bolo obdobie?

Nikdy som po tom netúžil, ale prišla sloboda a bolo to veľké nadšenie. Bývali sme v Petržalke v trojizbovom byte a jednu izbu sme s manželkou dali veľmi dobrému kamarátovi – Egonovi Bondymu. Je to, teda bol to, významný český básnik, prozaik a filozof. Na Slovensko sa presťahoval kvôli politickej situácii v Českej republike. Pamätám si, ako sa v tej veľkej izbe stretával s Marínou Čarnogurskou. Spoločne v nej urobili originálny preklad Lao-c’eho Tao Te ťing, čo bol veľký kultúrny počin. Na základe toho boli pozvaní do Číny, ale žiaľ, Bondy v jeden večer zaspal s cigaretou a uhorel. On mi raz aj povedal, že by chcel uhorieť. Bola to inak veľmi prirodzená a ľudská osobnosť, výborný človek, za ktorým mi je smutno. Práve on vo mne objavil jedinečnosť.

Neskôr ste sa vrátili z Bratislavy do Košíc.

Áno, vtedy som sa začal zaujímať o to, či je možné založiť školu i tu. Vtedajší primátor Rudolf Schuster ma odkázal na ľudí, ktorí by mi pomohli s priestormi. Trvalo to však dosť dlho, a hoci sme s tou myšlienkou prišli prví, v Banskej Bystrici sa to podarilo o necelý rok skôr. No my sme tu mali výborných výtvarníkov a kunsthistorikov, a naša škola sa kľudne vyrovná aj bratislavskej.

Fakulta umení v Košiciach vznikla v 1998. Prvé roky fungovania boli silno poznačené improvizáciou a experimentom. Trvá to dodnes?

Pravdaže, hoci stále to závisí od pedagóga, ako vedie ateliér. Základy sa študenti musia naučiť, ale inak je dôležitá sloboda. No nemyslím takú slobodu, čo niekomu uškodí. Krásne je to hľadanie a nachádzanie samého seba. Ja vediem Ateliér slobodnej kreativity, čo hovorí za všetko.

Foto: Juraj Bartusz, 23. októbra oslavuje 80 rokov. Foto: autorka

Juraj Bartusz, 23. októbra oslavuje 80 rokov. Foto: autorka

Ako vnímate Košice?

Košice majú fantastickú históriu, čo sa týka výtvarného umenia. Keď bola kríza a bieda, tak umelci maľovali skutočnosť, nielen ľudové kroje, ako inde na Slovensku. Prekvitalo tu sociálne maliarstvo a tvorili tu mnohí významní autori.

Váš najobľúbenejší autor?

To je otázka (smiech). Je mnoho autorov, ktorí vedia zachytiť tú dobu, v ktorej tvorili alebo tvoria. Myslím si, že v Košiciach bol veľmi sociálnym maliarom Bauer. Jakoby maľoval ohromne impulzívne. Zaujalo ho niečo na ulici a hneď šiel domov a namaľoval to. No najväčším géniom bol podľa mňa Jasusch. Ďalšieho takého na Slovensku nemáme. Prežil prvú svetovú vojnu, v ktorej sa ako zajatec dostal až k Japonskému moru. Hoci ho prepustili, trvalo mu roky, kým sa odtiaľ dostal domov. Jeho obraz Putovanie duší môžu závidieť všetky národy. Bol to nesmierne múdry človek a malovravný. Stretol som sa s ním, keď mal 80 rokov a pozvali ho do Zväzu výtvarných umelcov. Sedeli sme pri jednom stole, asi preto, že viem po maďarsky, a Jasusch rozprával najmä týmto jazykom. Pýtal sa ma, či nepoznám nejakú pesničku. Zaspieval som mu jednu ľudovú beťársku zo 17. storočia. Chcel, aby som mu to zaspieval šesťkrát. Potom mi podal ruku, a to bolo všetko.

Aká to bola pesnička?

Csínom Palkó, Csínom Jankó…

Hovoríte o výnimočných umelcoch. A čo vaši študenti?

Mali sme veľa výnimočne nadaných študentov. Otázne je, aký bude ich osud. Stačí sa zle oženiť (smiech). Dnes umelci nechcú pomaly dobiehať dobu, skôr chcú byť tvorcami doby, ktorú žijeme. No dôležité je nájsť svoju parketu a vyvíjať sa. Umenie je zložité a je to risk. Úspech záleží aj od ľudí, ktorých stretneme. Niektorí umelci sa tu nevedeli presadiť, odišli za hranice, a tam urobili veľkú kariéru. Pretože v nich niekto objavil tú výnimočnosť a talent. Žiaden umelec však nemôže očakávať bezstarostný život. Umenie nie je obchodovanie. No keď sa darí, je to nádherný pocit, šťastie.

Ste šťastný?

Ach. Trošku aj som. No je to také tápanie v tme. V umení je veľa remeselnej zručnosti, virtuozity, nebojácnosti, lebo je to zápas sám so sebou. Postavíte sa pred obrovské plátno a začínate zápasiť. Sám so sebou, lebo nezavoláte susedovi. Treba odhadnúť, v akom stave je vec. Či je svieža, či je taká, ako život, alebo naopak, či to neodhadnete a urobíte z toho „zdochlinu“. Vtedy plátno zoškrabem alebo premaľujem. Sú aj šťastlivci, ktorí nepochybujú o žiadnom svojom diele.

Vy pochybujete?

Pochybnosti stále vedú k ďalšiemu hľadaniu. Hoci, niekedy je lepšie to zabaliť a ísť od toho preč.

Na čom momentálne robíte?

Pracujem teraz s indigami. Vypracoval som takú techniku, ktorá je veľmi tajomná a nikto nevie, ako je to robené.

A nikomu to ani nepoviete?

Vie to len moja žena Janka (smiech).

Čo je podľa vás v živote dôležité?

Je dôležité chápať veci, prežiť život taký, aký je a mať rád slabších ľudí, ktorí sú obeťami tej hrabivosti súčasnosti. A pravdaže byť slobodným.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Kuchárová


Tags: , , , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Sloboda neškodí. Pomáha nájsť samého seba
  1. […] Sloboda neškodí […]

    Komentoval Kultúrna kronika 2013 – To najlepšie z archívu Zajtrajších novín | Zajtrajšie noviny dňa 16.12.2013 o 18:00:46







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems