Od Kristových rokov po Bátoričku

| Film, Predstavujeme | 18. 3. 2013

Slovenský Fellini, režisérska legenda, elita československej kinematografie. Juraj Jakubisko má mnoho prívlastkov a každý z nich ho dokonale charakterizuje. Rodák z Kojšova žije a tvorí najmä v Prahe. Na svoj domov však nezabudol. Obrazy slovenských zvykov jeho tvorbu nikdy neopustili.

Na začiatku mal sedemdesiatštyriročný režisér viacero záujmov. Fotografiu, grafiku, bábkové divadlo, kameru, figurálnu maľbu, réžiu. Všetky tieto záľuby napokon premietol do svojej filmovej tvorby. Možno práve preto sú jeho filmy také rôznorodé, až rozprávkové. Vďaka symbolike farieb či výrazným snovým motívom sa môže Juraj Jakubisko právom nazývať zakladateľom filmového magického realizmu.

Zatvorené v trezore

Napriek tomu, že má za sebou sedemnásť celovečerných filmov a desiatku ďalších filmových projektov, režisér tvrdí, že svoj najlepší film ešte nenakrútil. Existuje však dielo, na ktorom by nič nezmenil – Zbehovia a pútnici. Namiesto statického obrazu v ňom použil ručnú kameru. Čaro tohto poviedkového triptychu by vraj nedokázala vylepšiť ani dokonalá technika, ktorú máme teraz. Hĺbka príbehu sa nestratila ani po zavretí do pomyselného trezoru spolu s filmami Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia. Pre viaceré obrazy, ako rituálne upálenie či obsadenie Slovenska ruským vojskom, boli diela mocenskými orgánmi stiahnuté z distribúcie.

 

Maľované kone

Jakubisko svoje filmy nerežíruje z vysokej skladacej stoličky. Aktívne sa podieľa na tvorbe kulís a dekorácií. „Pamätám si, ako som do filmu Sedím na konári a je mi dobre piekol perníky. Vyrábal som tiež včeliu kráľovnú do Tisícročnej včely a pred nakrúcaním Zbehov a pútnikov som natieral kone farbami, aby pôsobili magicky,“ opisuje v krátkom dokumente z dielne Public TV. Jeho prvé experimenty vznikli v poslednom ročníku štúdia na FAMU v Prahe. Na skromnú príbehovú niť navliekal mladý autor obrazy vyvolané rozkrútením kamery, ktorá sa naraz zastaví na detaile očí, vložením negatívu namiesto pozitívu alebo modrým zafarbovaním čiernobieleho materiálu. Tieto techniky ho odlíšili od ostatných autorov a vydláždili mu cestu k úspechu.

 

Denník scén

Inšpiráciu pri tvorbe scenárov nachádza Juraj Jakubisko vo svojej minulosti. Každý film, ktorý natočil, je trochu autobiografický. Stávali sa mu vraj rôzne neuveriteľné príhody, ktoré vyzerajú na plátne abstraktne a pritom je to pravda. Naopak, zdanlivo skutočné veci autor celé vymyslel. Scény filmov vopred načrtol vo svojich denníkoch. Kresbami do humoristických časopisov Roháč či Dikobraz si finančne prilepšoval počas štúdia. V roku 2002 sa v Prahe uskutočnila výstava jeho skíc, denníkov a ilustrovaných scenárov pod názvom Peroaniliny.

 

Návraty domov

Obyvatelia Kojšova si Juraja pamätajú ako šikovného a trochu hanblivého chlapca. „Chodili sme spolu na tunajšiu základnú školu. Zvykol sedávať za mnou a máčať mi vrkoče do atramentu. Neskôr z toho našťastie vyrástol. Bol dobrým žiakom a v kostole čítaval apoštol. Užili sme si ale aj dedinské zábavy. Juraj bol šikovným tanečníkom. Po maminej smrti sa odsťahoval so sestrou Milkou, otcom a babkou do Košíc a odtiaľ neskôr do Bratislavy. Až tam sa začal venovať filmu. Tu sme o jeho talente vôbec netušili,“ spomína sedemdesiatpäťročná Anna Medvecová, ktorá jeho tvorbu starostlivo sleduje. Jakubisko zachytáva zvyky dediny pod Kojšovskou hoľou vo viacerých dielach. Do svojho rodiska sa najčastejšie vracia na sviatok sv. Petra a Pavla, kedy sa tu koná odpustová slávnosť.

 

Slovanská fantázia

Jakubisko nezanevrel ani na Košice. V januári tohto roka prijal pozvanie na podujatie Raňajky v meste, ktoré sa konalo v rámci projektu EHMK 2013. Obecenstvo si mohlo z úst slávneho režiséra vypočuť okrem najkrajších historiek z jeho života aj čo-to o pripravovanom filme Slovanská odysea. Tá má rozprávať príbeh boja medzi pohanstvom a kresťanstvom. Jakubisko chce svojím budúcim dielom ukázať svetu našu minulosť. „Plánujem nakrútiť film nielen pre nás, ale aj pre našich susedov. Aby pochopili, že naša minulosť je rovnako zaujímavá, ako dejiny germanských a franských národov. Dokonca máme aj niečo, čo oni nemajú. Úžasnú fantáziu,“ hovorí v dokumente O nás, o ľuďoch. Napriek všetkým prekážkam, s ktorými sa jeho filmy stretávajú, má Jakubisko plnú hlavu nápadov. Právom mu patrí titul jedného z najvýznamnejších slovenských režisérov súčasnosti.

 

Veronika Samková, študentka masmediálnych štúdií

 

 

 

 


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Od Kristových rokov po Bátoričku

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems