Corpus Christi – poklady gotiky v sochárskom umení východného Slovenska

| Predstavujeme, Rozhovory | 18. 3. 2013

„Umelecko-historické diela, kríž a figuratívne stvárnený korpus na ňom, ako najvýraznejšia súčasť sakrálneho umenia s obsahovou pripomienkou dramatických chvíľ na Golgote, predstavuje jadrný zmysel, súhrn Kristovho utrpenia, poslania ako Spasiteľa.“ Takto vníma akademická maliarka a reštaurátorka, rodená Košičanka, Mária Spoločníková (1926) corpus Christi, teda plastiky Kristovho ukrižovaného tela. Je našou poprednou reštaurátorkou sakrálneho umenia, podieľala sa na reštaurovaní Hlavného oltára v Dóme sv. Alžbety. Napriek vzácnym oceneniam (cena Jána Pavla II., cena FRA ANGELICO a i.) ostáva skromnou a vzácnou bytosťou, ktorá zakaždým vyzdvihuje posolstvo pôvodného autora diela. V publikácii Corpus Christi odkrýva precízne a pútavo tajomstvá stredovekej a gotickej sochárskej tvorby starých majstrov.

 

Tušili ste od začiatku vašich štúdií na VŠVU, že sa budete venovať sakrálnemu umeniu?

Nie, a ani som presne nevedela, čo to obnáša. Bola som do problémov vtiahnutá v roku 1950, keď sme prišli s profesorom Veselým do Košíc v rámci povinnej školskej praxe zúčastniť sa záchrany Hlavného oltára v Dóme sv. Alžbety. Čakali nás doslova trosky. Zo štyridsiatich ôsmich obrazov všeličo opadalo a my sme uvoľnenú a odpadnutú farbu zbierali ako popolušky a snažili sa ju dať v maľovanej kompozícii obrazu na miesto. Už vtedy som žasla nad tým, čo ľudská nevedomosť a nezáujem dokážu spôsobiť.

 

Ako ovplyvnila táto práca váš život? Prehĺbila sa vaša viera v Boha?

Roky som sa dívala do krásnych tváričiek madón s dieťaťom, svätcov, ukrižovaného. Stelesnené myšlienky talentovaných umelcov v matérii diel vyjadrujú hlboký zmysel: dobra, pravdy a krásy.  Mohla som ku kresťanským ideám ostať ľahostajná? Bez viery by sa to nedalo robiť.

 

No ukrižovaná tvár Krista s tŕňovou korunou je plná utrpenia. Pociťovali ste pri reštaurovaní aj smútok či ťažobu?

Ale áno. Neviem, či som bola predurčená, aby som takéto smútky prežívala, ale nebolo mi všetko jedno, lebo sama som zažila veľa smutného počas vojny. A to zanechá stopu v človeku a bližší vzťah k Bohu. Ale stredovek je vrcholná duchovná epocha, ktorá harmonicky osvetľuje horizonty lepšie chápať nadreálny myšlienkový svet.

 

Ako prebieha proces reštaurovania?

Najprv sa musí urobiť prieskum teoretický aj praktický. Sondami zisťujeme stav výtvarného diela,  mikroprierezy vrstiev sú pomôckami pri odkrývaní pôvodnej farebnosti, napríklad drevorezieb. Postupne sa odkrýva aj viac vrstiev, aby sa, ak tam vôbec je, odhalila polychrómia originálu. Práca  reštaurátora je križovatka vedy a umenia. Vedecky musíme zdôvodniť postup prác a potom s opatrnosťou a oddanosťou oslobodzovať korpus s pôvodným zámerom, ktorý mal autor a priblížiť ho výtvarným zásahom, citlivou invenciou k umeleckému pôsobeniu.

 

Dá sa dopredu určiť, koľko približne trvá reštaurovanie korpusu?

To je veľmi ťažké určiť. Záleží od toho, koľko vrstiev premalieb je na ňom a akého sú druhu.  Olejové vrstvy sa dajú pomerne ľahko rozpustiť, ale pod nimi sú barokové farby, staršie pigmenty, pojidlá, emulzie, ktoré obsahujú rôzne materiály. Tie sa dajú väčšinou len mechanicky odstraňovať skalpelom.

 

Prežívali ste počas reštaurovania korpusov vždy iný príbeh?

Vždy to bolo iné. Pretože každý kríž a korpus je z iného veku. V priebehu od 13. storočia až do začiatku 16. storočia existuje niekoľko etáp. Kým sa Majster Pavol z Levoče venoval väčšinou lyricko-realistickým podrobnostiam Kristovho tela, v trinástom storočí sa autori nezaoberali anatómiou. Príkladom je korpus, korunovaný ukrižovaný z Lendaku. Ide o odhmotnené, dematerializované telo, o transcendentné znázornenie Kristovej duše. Náš najstarší a najvzácnejší artefakt z roku 1220 až 1230 sa zachoval ako abstraktná vízia, príťažlivý symbol sakrálneho prejavu.

 

Mnoho pamiatok, ktoré ste reštaurovali, sa nachádzalo mimo Košíc. Čo to obnášalo?

Často som musela odísť na týždňovky a žiť v takých podmienkach, ktoré si neviete ani predstaviť. Musela som opustiť svoj pohodlný teplý byt, jediný domov a stráviť týždne v podnájmoch. Manžel sa obetoval a vozil ma do terénu. Práca v studenom kostole si vyžiadala svoju daň na mojom zdraví. Ale reštaurovanie v mojom útulnom tichom ateliéri mnoho rokov bolo radostné!

 

Neľutovali ste svoje rozhodnutie stať sa reštaurátorkou?

Nie, pretože keď človek videl výsledok svojej práce a znovuzískanú hodnotu artefaktov, tak to dušu potešilo. A okrem toho, kto iný by to bol zachraňoval v čase, keď sa prenasledovalo presvedčenie, religiozita človeka  v rokoch 1950 až 1960? Korpusy sa zachovali ako prejav kresťanskej kultúry Slovenska. Niekoľko málo jedincov sa doslova fyzicky obetovalo za záchranu sakrálneho umenia, aby Slovensko na svojej kultúrnej úrovni ostávalo v rámci Európy pozoruhodné. Inak by mnohé pamiatky zanikli ako pred stáročiami v Čile či Peru. Žiaľ, výsledok reštaurovania nie je raz navždy.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Lucia Zacharová

 

Slovo reštaurátorky

Výsostná kvalita a inšpiratívna krása výtvarných diel stredovekej gotiky, ktorej tvorba majstrov hovorí neomylne k ľuďom, občas mi pripadá ako monumentálny dokument, príbeh umelecko-remeselnej práce zo strateného či zabudnutého veku, práve pre nedostatočný záujem súčasného človeka. Hoci umenie nebolo vytvorené len pre súdobých konzumentov. Artefakty a ich duchovná náplň sa skvejú aj v našich dňoch a pripomínajú stále to isté, pripomínajú transcendentný, budúci život, ktorý sa podľa Teilharda de Chardina začal už dnes.

Prístup starostlivosti o umelecko-historické pamiatky je vizitkou všetkých kultúrnych krajín Európy, ktorých artefakty prežili mnohé stáročia. Na mysli mám sochárstvo, maliarstvo a najmä drevorezbárske umenie uchované na našom území neuveriteľne bohatom na pamiatky. Na východoslovenskom teritóriu som sa ich snažila evidovať, pre budúce novšie zoznamy pamiatkarských súpisov ich popísať, zamerať alebo aspoň stručne hodnotiť. Preto má publikácia Corpus Christi podtitul, ktorý vysvetľuje, o čom pojednáva: poklady gotiky v sochárskom umení východného Slovenska.

Otázka znie, vnímal niekdajší sochár, rezbár svoju dielňu ako vyheň pre tvorbu storočí? Alebo ako umelecké centrum, ktorého akčný rádius zasiahne aj náš vek? Lebo ovocie umenia talentovanej mysle a nadaných rúk je výpoveďou o pravde dejín, o hlbokej duši jednoduchého, ale pritom mysliaceho tvora – človeka. Je aj výpoveďou o šľachetnosti citov, dobrote, obetavosti, láske matiek, rozhľadenosti a etike prístupu ojedinelých tvorcov. Aj tých skromných, bezmenných majstrov, ktorí niekedy nie sú povšimnutí. Sakrálna tvorba ostáva dodnes vzácnym, ducha povznášajúcim prínosom pre ľudskú spoločnosť. Pomôže uctiť oddanú a zanietenú adoráciu Najvyššieho. Ak mám možnosť prísť s takýmto záverom, tak si to uvedomujem pri pohľade na Hlavný oltár sv. Alžbety v  Košiciach, ktorý odhaľuje hĺbku tajomstiev myšlienkového sveta z rokov 1470 až 1473 a je nenahraditeľnou hodnotou európskej úrovne.

Nie tento náš život je poslednou bodkou za naším pôsobením. Sme ponorení aj do takých dimenzií času, ktoré sú späté s kultom Absolútna. Verím…

 

Mária Spoločníková


Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Corpus Christi – poklady gotiky v sochárskom umení východného Slovenska

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems