Čaro uličky na papieri

| Školstvo a vzdelávanie | 25. 2. 2013

Príbeh sa rodí sám. Najprv ho však vidím. Pozriem sa na bylinku a hneď mi napadne, čo o nej napíšem. Myslím, že sa to volá talent,“ hovorí pätnásťročná spoluautorka knihy Príbehy z uličky Barbora. Spolu s ďalšími siedmimi žiakmi Základnej školy Ľudovíta Fullu prispela svojou poviedkou do zbierky inšpirovanej Hrnčiarkou ulicou v Košiciach známou aj ako Ulička remesiel.

Klopanie na vráta

Mladí autori a ich pani učiteľka (zľava – Daniel, Július, Gabriela, Zuzana, učiteľka Alena Štrompová, Anežka, Viktória, Barbora, Simona).

Práca spisovateľa je tichá. Rovnako ako ulička, ktorá nepozýva hlukom veľkomesta, okázalými výkladmi a výdobytkami industrializovaného sveta. Práve naopak,“ píše v úvode knihy zostavovateľka zbierky Alena Štrompová. Práve ona si vytipovala malých spisovateľov, zobrala ich na Hrnčiarsku ulicu a ukázala im čaro takmer zabudnutých remesiel. „Najlepšie boli návštevy uličky. Chodili sme tam v rámci vyučovania, klopali na dvere remeselníkov a pýtali sa. Získavali sme prehľad o ich práci, o výrazoch, ktoré používajú, o celom ich živote. Mnohí z nás pred knižkou ani nevedeli, že takéto miesto v Košiciach vôbec existuje. Odvtedy sa tam stále vraciame,“ vysvetľuje význam výletov na úkor učenia sa žiačka Simona.

Slobodný svet

Všetci mladí autori sa aktívne venujú písaniu. Prispievajú do školského časopisu Prestávka, pravidelne sa zúčastňujú literárnych súťaží a často ich aj vyhrávajú. Vedia však, že práca spisovateľa nie je vôbec jednoduchá: „Najťažšie je začať. Príbeh musí od prvej chvíle vtiahnuť čitateľa do deja, a preto je práve úvodná veta najdôležitejšia,“ hovorí Barbora. „A potom ešte detaily, aby všetko sedelo s historickým obdobím, v ktorom sa dej odohráva, aby to bolo dôveryhodné,“ dopĺňa ju Zuzana. Čo ich teda na písaní baví? „Písanie predstavuje určitý druh slobody. Je to celé moje, smiem ukončiť príbeh podľa mojich predstáv, robiť si s postavami, čo len chcem,“ opisuje svoje pocity Gabriela.

Jemná dávka kozmetiky

Kým samotná knižka vznikla, museli prejsť jednotlivé príbehy dlhou cestou korektúr. Podľa slov zostavovateľky knihy však išlo len o drobné, kozmetické úpravy: „Opravovala som len gramatické chyby a štylistiku, do príbehu som sa snažila nezasahovať. Ak si dejová línia vyžadovala logické úpravy, prekonzultovala som to s autormi, navrhli sme spolu niekoľko možností a opäť mali voľnú ruku pri písaní. Príbehy mali zodpovedať veku detí, ich osobnosti, poukázať na ich čitateľskú skúsenosť. Odhaliť, o čom snívajú a po čom túžia. Najmenšie úpravy potrebovali príbehy deviatačiek, ktoré sú už jazykovo vycibrené. Ani pri ostatných dielach však nešlo o hrubé chyby či veľké obmeny. Na prácach bolo od začiatku vidieť, že ich autormi nie sú žiadni literárni nováčikovia.


Zbierka šitá na mieru

Každý z príbehov je iný. Spájajú ich len remeslá. „V mojich poviedkach je premietnutá rodina. Ocko ma naučil všetko, čo viem a ja som sa mu chcela takouto formou poďakovať. V Moci noci Svätojánskej je naopak popísaný môj vzťah s mamkou. To, že bola určite rovnaká, aká som ja teraz, aj keď tvrdí presný opak. Napriek tomu ju mám veľmi rada,“ opisuje svoje príbehy Barbora. Daniel naopak poňal svoju poviedku z iného uhla: „Príbeh som písal ako detektívku, lebo práve tie ma bavia. Myslím, že koniec je naozaj šokujúci.“ Svoj pohľad na knižku vysvetľuje aj Anežka: „Veľa príbehov v nej je o láske medzi dievčaťom a chlapcom. Chcela som byť iná, opísať odlišný vzťah, aj keď je to svojím spôsobom tiež láska.“ Zbierka tak dáva každému čitateľovi možnosť nájsť si v nej to svoje.

Splnené sny

Napriek veľkému úspechu sa zo žiakov nestali celebrity obletované fotografmi. Na chodbách školy im nik netlieskal. „Mnohí z našich spolužiakov knihy nečítajú, preto pre nich nemá naša práca žiadnu cenu,“ vysvetľuje Zuzana. Je na nich však hrdá rodina, priatelia, známi. „Písali sme to potajomky. Nemohol o tom nikto vedieť. Pani učiteľa chcela, aby to bolo obrovské prekvapenie,“ opisuje tvorbu Július. Zámer vyšiel a na krste, ktorý sa uskutočnil 21. decembra 2012 v Raňajkárni Rozprávka u Pekára na Hrnčiarskej ulici, sa mladí autori takmer nezastavili. Autogramy, gratulácie, rozhovor do rádia. „Bol to splnený sen. Dúfam, že takýto pocit ešte zažijem,“ hovorí Viktória. Vo vzduchu visí už iba jedna otázka: Napísali by ste aj Príbehy z uličky II? „Jednoznačne!“ kričia jednohlasne nádejné hviezdy literárneho neba.

 

Veronika Samková, študentka masmediálnych štúdií

Foto: autorka

 


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Čaro uličky na papieri

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems