Peter Vianočný Karpinský

| Predstavujeme, Rozhovory | 4. 1. 2013

Dlhšiu dobu som nestretol človeka, ktorý by bol s Vianocami tak úzko spätý. Nehovoriac už o osobnom prežívaní týchto nádherných sviatkov roka. Každý máme nejaký príbeh, ktorý nás s nimi spája. Peter Karpinský je jeden z mála ľudí, ktorý sa o tie svoje vždy rád delí s ostatnými. Ako spisovateľ si uvedomil, že publikovať len v jednom z kanálov mu nestačí. Dodnes sa angažuje i v rozhlasovej tvorbe. Jeho vianočnú rozprávku Med z ľadových kvetov reprízuje každoročne verejnoprávny rozhlas. Stala sa tradičnou aj napriek tomu, že je napísaná netradične – formou fantasy. V neposlednom rade je to i divadlo, ktorým sa Peťo nechal strhnúť. Ale poďme pekne poporiadku.

Ako si sa dostal k písaniu a prečo ti tak učarovali Vianoce?

Od malička som mal „exhibicionistické“ sklony. Keď bolo treba v škôlke, v škole niečo čítať, recitovať, hlásil som sa prvý. Ku knihám som mal blízko aj doma. Otec veľa čítal. Začal som chodiť do knižnice, oslovilo ma to a nepustilo. Cez knihy som sa dostal až k písaniu. A Vianoce sú asi najintímnejším sviatkom. Zároveň jediným časom v roku, keď si dovolím byť sentimentálny. Ináč sentiment a pátos neznášam.

Ako spisovateľ absolvuješ množstvo knižničných besied a čítačiek hlavne s deťmi. Myslíš si, že čítajú menej ako v minulosti. Dá sa to vôbec porovnať?

Niekedy sa tiež málo čítalo. To je také optimistické rozpomínanie, že kedysi bolo lepšie. Že deti nemali televíziu a internet a venovali sa čítaniu. Myslím si, že skôr ich to ťahalo vonku. Vtedy boli iné zábavy. Hlavne deti viac športovali. Na to by sa mohli odvolávať skôr telocvikári (smiech). Internet je v tom nevinne a na druhej strane ponúka aj množstvo zaujímavého čítania. Problém je skôr v tom, že deti sa prestávajú rozprávať.

Rodák zo Spišskej Novej Vsi, žijúci v Prešove, koketujúci s Košicami. Pri pohľade na mapu Slovenska dostaneme takmer rovnostranný trojuholník. Niečo na tom bude. Rovnováha citov ku každému z nich?

Do Košíc chodievam pomerne často. Väčšinou v rámci knižničných besied, rôznych čítačiek, prezentácií kníh. Prešov vnímam skôr ako veľké malomesto. Na Košiciach sa mi páči, že si udržiavajú kozmopolitnosť. Tiež som rád, že práve oni získajú štatút EHMK 2013. Ostatne som ich navštívil v rámci podujatia Vianočná knižka sa otvára.

S písaním a Vianocami súvisí ešte jedna kapitola tvojho života. Divadlo. Je to tvoj nesplnený sen?

Založením Divadla teatrálnej skratky sa mi tento sen splnil. Aj keď to robíme iba ochotnícky. Okrem iných, hlavne historických hier sa nám podarilo zaviesť tradíciu živého, hraného betlehemu. Keď sme s ním pred šiestimi rokmi začínali, ešte na Štedrý deň sme došívali kostýmy. Celá moja rodina žije betlehemským predstavením. Tento rok navštívime okrem domovskej Spišskej Novej Vsi aj Gelnicu, Margecany a Nálepkovo. Vždy sa musí niekto obetovať. Ale je to príjemná robota. Stretneme sa skvelý kolektív ľudí. Môže sa zdať, že v takomto tempe si Vianoce s rodinou veľmi neužijem. Opak je pravdou. Tú pravú atmosféru netvoria len koláče, kapustnica a leňošenie.

Pamätáš si na svoje najkrajšie Vianoce?

Samozrejme. Mal som asi sedem rokov. Dostal som pod stromček bábkové divadlo. Azda už vtedy sa začal kreovať aj môj vzťah k divadlu.

Vianociam pripadol 24. december. V obchodoch a médiách sú už od októbra. Ako to vnímaš ty?

Záleží na charaktere človeka, do akej miery sa tým nechá oslabiť. Pre mňa sa na Vianociach nič nezmenilo. Užívam si ich a nezaujíma ma, či v obchodnom dome budú mať stromček od augusta do augusta.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Martin Krestián, študent Masmediálnych štúdií v Košiciach

Foto: archív Petra Karpinského


Tags: , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Peter Vianočný Karpinský

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems