Monodrámy v divadle jednej herečky

| Predstavujeme, Rozhovory | 8. 10. 2012

Celoživotné dielo divadelníčky, herečky a spisovateľky Milky Zimkovej obsahuje rôzne druhy artefaktov zviazaných autorkiným originálnym štýlom, ktorý na Slovensku možno označiť aj za unikátny. Milka Zimková je totiž „osamelý bežec“, ktorý celkom nezapadá do bežných škatuliek literárnych, divadelných či filmových vedcov a kritikov. Divadlu jedného herca sa ako jediná v našich končinách venuje nepretržite vyše 35 rokov. Vo svojich monodrámach, ktoré si často i sama píše, zastáva pozíciu herečky, režisérky, kostymérky či scénografky. Hráva dievča i zrelú ženu, cisárovnú i upratovačku a v jej repertoári nechýba ani postava muža. Jazyk Milky Zimkovej prestupuje šťavnatý dialekt z oblasti Prešova, ktorý si uchováva napriek tomu, že väčšinu svojho života trávi v Bratislave. Určite ho poznáte i vy z tragikomického filmu Pásla kone na betóne, ktorý vnikol na motívy autorkinej poviedky. Vychutnajte si rozhovor so živelnou i hĺbavou Milkou Zimkovou.

Archív Milky Zimkovej

Ktoré monodrámy posledné obdobie hrávate?

Momentálne hrávam vlastne všetko, pretože minulý rok som mala 35. výročie svojho divadla jedného herca. A tak som chcela začať od začiatku, Pani Margarétou. Chcem prejsť všetkým svojím repertoárom. Skalní diváci si pýtajú napríklad Komika Cavalcantiho. Hrávam všeličo, záleží to od publika a priestoru, kde ma zavolajú.

Okrem Slovenska to je isto aj zahraničie.

Naposledy vo Vroclavy na 42. ročníku Medzinárodného festivalu Divadla jedného herca som zahrala svoju najjednoduchšiu monodrámu, Sojku, ktorá veľmi dobre zabodovala. Bola som prekvapená, lebo predsa keď 60-ročná žena hrá 15-ročné dievča, tak je to trošku opovážlivosť, ale dostalo sa mi veľmi pekných kritík i ceny Grand Prix.

V Poľku sú monodrámy všeobecne veľmi obľúbené.

Poľskí diváci sú vďační, veď divadlo jedného herca má u nich dlhú tradíciu. Hrávala som u nich v Teatr Adekwatny u Magdy Wójcik. Poľsko je pre mňa takou kolískou a žriedlom, kde sa chodím napiť čistej vody, aby som pochopila, kedy to divadlo jedného herca má a kedy nemá zmysel.

V Košiciach ste počas Festivalu divadiel strednej Európy hrali hru Angelína odovzdáva dušu najvyššiemu. Aký máte vzťah k tejto hre?

Mám k nej komplikovaný vzťah. Keď mi pán prekladateľ ponúkol chorvátsky text, bolo v ňom veľmi veľa vulgarizmov. Povedala som, že v tejto podobe to robiť nemôžem. Dostala som však povolenie od autora hry, Ludwiga Bauera, aby som si text upravila po svojom. Ostala idea a pribudol môj prístup k danému problému. Angelína je teda napoly slovenská a napoly chorvátska. Monodráha je tragikomická ako všetky moje monodrámy.

Čim to je, že máte vzťah práve k tragikomike?

Prežila som krásne detstvo na dedine. Ale podvedome som vnímala aj konflikty. Nemyslím v našej rodine, ale navôkol, u spolužiačok. Ako ženy trpeli, keď ich chlapi bili, ale naoko sa robili, že sa nič nestalo, aj keď monokel mali taký, že im skoro pol tváre nebolo vidno pod modrinou. Nejedna sa nad tým zasmiala: „Jój, nie, toten moj Jožko taký dobrý chlop, cetko, to tak ľem do dzveroch som še udrela, znace tak chytro som išla, tak som toto…“

A babka vedeli svoje. Tam je grunt tohto. Nebol to ľahký život. Tak sme si zašpivali a bolo hotovo. Vo mne zostalo také čosi, že to smutné a tragické sa dá prekonať s vôľou, pracovitosťou a hlavne humorom. Ten je pre mňa nepostrádateľný v každom druhu umenia. Humor s tragikou má veľmi veľa spoločné, len treba nájsť tú správnu mieru. A to je to, o čo sa celý život usilujem.

Na čom momentálne pracujete? Naposledy vám vyšla kniha InterCity a vašou ostatnou monodrámou je Do lesíčka na čekanou. Čo momentálne tvorí Milka Zimková?

Momentálne sme s novinárkou Gabikou Rothmayerovou dopísali knihu Dve v tom. Je to kniha esejí, výpovedí k súčasnej problematike – osobnej i spoločenskej. Je to vo fáze listov, ktoré si adresujeme navzájom, čiže jeden list provokuje ten druhý. Malo by to vyjsť v októbri – novembri.

Súvisia tieto texty aj s vaším štúdiom na Univerzite tretieho veku? Sú orientované filozofickejšie?

Myslím, že takýmito témami sú orientované všetky moje diela, monodrámy či knihy. Gabika sa skôr orientuje na politickú scénu. Mám za sebou päť či viac odborov z Univerzity tretieho veku a tie mi pomohli, oživili to, čo som už vedela. Z filozofie či psychológie.

Bavíme sa o literatúre. V roku 2011 vyšla o vás a vašom diele kniha v Poľku pod názvom Milka Zimková –  Aktorka słowacka. Jej autor, Miloš Mistrík uviedol, že je veľa dobrých slovenských herečiek, ale len o jednej sa napísala kniha v zahraničí. Čo to pre vás znamená?

Dosť, bola som prvá zahraničná autorka, ktorej v tejto poľskej edícii vydali knihu. Je to pre mňa veľká pocta. Bolo by pekné, keby sa našiel sponzor, ktorý by ju vydal aj v slovenskom jazyku u nás doma.

Tretím druhom umenia, ktorému sa venujete je film a filmový scenár. Repliky z Pásla kone na betóne dávno zľudoveli. Uvidíme ešte nejaký film z vášho pera?

To zaujíma aj mňa. (Smiech.) Pretože so zháňaním peňazí na výrobu filmu som začala práve tuto v mojom rodnom kraji. No všade ma odmietli s tým, že dávajú hokejistom a futbalistom. Pokračovala som stredným Slovenskom a zakončila to na západe v najväčšej firme, kde mi odpovedali, že nevedia, čo by z toho mali. Scenár mám hotový, len nie sú bohužiaľ peniaze.

Chceli by ste nám aspoň priblížiť myšlienku scenára?

Miestom deja je východné Slovensko – Spiš. Volila som ho kvôli krásnemu kraju, architektúre. Problematikou sú moderné kapitalistické roky po páde režimu, keď sme si mysleli, že za chvíľu sme v New Yorku. Prerod trošku bolestivý, drastický, tragikomický. Dej sa odohráva cez prizmu zbohatlíckej rodiny, kde muž podozrieva a týra svoju úspešnú ženu. Myslím, že tento fenomén je aktuálny aj v dnešnej dobe. Scenár sa páči aj režisérovi filmu, Jurajovi Nvotovi.

Vzťah muža a ženy sa objavuje v každej vašej poviedke, monodráme, scenári. Myslíte si, že stále platí nemaš chlopa, nemaš pravdy?

V nejakom zmysle áno, hoci my emancipované dámy to možno nechceme pripustiť. Lenže ja osobne žijem vyše dvadsať rokov sama a že by som sa opierala o nejakého chlapa, to nie. Hoci dostávam zamilované listy, aj z väznice a minule mi prišla z Čiech ponuka k sňatku. (Smiech.)

Čo máte na svojom umení najradšej?

Každý kumšt chce svoje. Úžasný kontakt s divákom, keď si navzájom dívame do očí a rozprávame sa, nič nenahradí. Možno preto som vydržala hrať divadlo jedného herca 35 rokov, pretože v tom vidím zmysel. Zmysel v úžasnom dialógu, ktorý je draho zaplatený, ale nebanujem.

 

Banuj, milý, banuj,

máš za kým banovať,

mal si frajirečku,

neznals ju ľubovac.

 

Ďakujeme za rozhovor

 

Lucia Zacharová

 

Foto: archív Milky Zimkovej


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Monodrámy v divadle jednej herečky
  1. mam zaujem o tu precu

    Komentoval edita gasparova dňa 14.04.2015 o 10:17:35







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems