Najlepšie strávený školský čas

| Školstvo a vzdelávanie | 2. 5. 2012

Že vraj kto nepozná Kalamajky, akoby nepoznal Gymnázium Šrobárova. A tiež sa hovorí, že Šrobárka bez Kalamajok je ako krása bez lásky. Nielen preto tento rok prebehne už 39. ročník prehliadky študentských scénok pod holým nebom.

Parodovanie povolené

História Kalamajok siaha do roku 1974 k menu stredoškolského profesora fyziky a chémie, Michala Blaška. Spolu so študentmi založil tradíciu nacvičovania divadelných, tanečných či speváckych čísel, ktoré sa prezentujú na školskom dvore pred očami širokej verejnosti. Mestská legenda hlása, že medzi prvé kalamajkové vystúpenia patrilo recesistické číslo chlapcov, ktorí hrali futbal v cylindroch. Postupne sa čísla zlepšovali, technické možnosti rozrastali a študenti učiteľov s chuťou a o dušu parodovali.

O Kalamajkách som sa rozprávala s Jozefom „Jokom“ Vrablom (43), profesorom, ktorý im šéfoval počas ich zlatej éry v 90. rokoch. Joko sa na Šrobárku aj ku Kalamajkám dostal celkom náhodou: „Netušil som, čo sú Kalamajky. Druháci hľadali učiteľa, ktorý by im s nimi pomáhal. Nechal som sa nadchnúť myšlienkou a začal ich organizovať spolu so študentmi.“ Aktívne ich pripravoval deväť rokov a na desiaty ešte pomáhal. „Nechcel som sa dostať do stavu, že Kalamajky robím zo zotrvačnosti,“ vysvetľuje Joko svoj odchod z kalamajkovej scény.

Kultúrno-spoločenský gigant

Príprava Kalamajok obnáša obrovský kus práce. Od motivácie študentov až po technické zabezpečenia. „Zo začiatku som všetky čísla sám nahrával, strihal a mixoval. Stavali sme kulisy, písali noviny, organizovali kalamajkový ples,“ vyratúva profesor. Ostatní učitelia podporovali nadšencov skôr pasívne. Tolerovali zaneprázdnených študentov, keď sa menej učili. Študenti totiž svoj voľný čas aj veľkonočné prázdniny trávili dobrovoľne v škole. Maľovali niekoľkometrové plagáty, nacvičovali svoje čísla, mixovali postsynchrón. Všetko preto, aby v posledný aprílový piatok zažili na čerstvom vzduchu svojich 15 minút slávy.

Na otázku, či Joko vníma Kalamajky aj ako kultúrnu či priam umeleckú udalosť, so smiechom odpovedá: „Je to predsa kultúrno-spoločenský gigant!“ Podujatie sa tradične koná v exteriéri na školskom dvore. Hrozba zlého počasia organizátorov vždy znervózňuje. „Niekto tam hore nás musí mať veľmi rád, lebo odkedy som na škole, Kalamajky nemuseli byť nikdy presúvané na iný termín. Bolo rôzne počasie, aj zima, aj pršalo, aj búrka bola, ale Kalamajky prebehli vždy, ako mali,“ spomína si profesor.

Kalamajkové priateľstvá

Pre gymnázium sú Kalamajky dodnes veľkou reklamou, akousi výkladnou skriňou. Joko ich organizoval pre dobrý pocit, s nadšením a vedomím, že to nie je za peniaze. „Vychádzalo to zo srdca a robil som to pre študentov, pre dobré vzťahy s nimi, ktoré pretrvávajú dodnes.“ Na druhej strane, čo na to študenti? Počas niekoľkotýždňových príprav sa utužovali priateľstvá, vznikali lásky a tie najkrajšie spomienky na školu. „Študenti sa realizovali, mohli sa ukázať,“ vysvetľuje Joko a dopĺňa: „S kalamajkošmi sme dodnes v kontakte. Stále spomíname na konkrétne situácie z obdobia Kalamajok. Vtedy sme chodili na kalamajkové chaty a chodíme na ne dodnes. Naše priateľstvo bolo nezištné a spontánne a také aj ostalo.“ Jedným z Jokových priateľov je aj Martin Vacek (33), ktorý si na gymnaziálne časy spomína takto: „Keď sme na Šrobárke dreli lavice, Kalamajky zažívali svoju renesanciu a my sme z nich mali veľkú radosť. Dnes hodnotím Kalamajky ako príležitosť odpútať sa od relatívne exaktného štúdia na gymnáziu, od životného stereotypu a ako perfektnú možnosť pozrieť sa na svet z tej druhej strany – citovo-umeleckej. A preto nech žijú Kalamajky na večné veky a nikdy inak.“

Mia Podolanová (27) spolupracovala počas štúdia až na siedmich kalamajkových predstaveniach: „Kalamajky pre mňa znamenali najlepšie strávené popoludnie so spolužiakmi – priateľmi a učiteľmi z celého školského roka. Nikdy nezabudnem na hodiny smiechu, ktoré sprevádzali vymýšľanie scenára, kostýmov, rekvizít, nahrávanie zvuku a tiež nervozitu tesne pred vystúpením a priam euforické opojenie po ňom. S odstupom času si uvedomujem, že Kalamajky nielen pobavili publikum, ale prispievali aj k tomu, aby sa utužovali priateľské vzťahy medzi spolužiakmi, rozvíjali organizačné schopnosti, verejné vystupovanie či zodpovednosť. Vždy keď si na ne spomeniem, omladnem o niekoľko rokov a za to som im vďačná,“ uzatvára Mia s úsmevom.

Budúcnosť je jasná, budúcnosť sú Kalamajky?

Takto, ale bez otáznika, znelo heslo výročných 30. Kalamajok. Dnes im však niečo chýba. Joko sa zamýšľa: „Na Šrobárke chýba mladý človek, akým som bol kedysi ja, ktorý si nájde k študentom cestu a bude sa chcieť Kalamajkám venovať sám od seba, s čistou hlavou. Aby tak, ako v minulosti, študenti chodili cez prestávky a po škole do kabinetu organizátora a sediac na zemi vášnivo diskutovali o Kalamajkách.“

 

Lucia Zacharová

 


Tags: ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Najlepšie strávený školský čas

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems